Chcela by som utiecť späť. Späť do toho obdobia, keď mi bolo dobre. Keď nám bolo dobre. S tebou to bolo všetko iné. Zdalo sa mi, že je všetko v poriadku. Nechcela som utekať zo sveta. Chcela som, aby to trvalo večne. Aby sme boli šťastní večne. Ale čo trvá večne? Chcem sa vrátiť tam, kde sme boli iba my. Žiadna bolesť, výčitky, otázky. Iba bežné dni dvoch zaľúbených dospelých ľudí. Chýba mi to, že som sa na teba mohla spoľahnúť. Chýba mi tvoje rameno, na ktorom som sa mohla vyplakať, keď mi celý svet prišiel hrozne nefér. Chcela by som sa vrátiť späť do čias, keď nám stačili prechádzky a boli sme z nich najšťastnejší na svete. Že môžeme byť spolu. Že ty máš mňa a ja teba. Všade sme sa držali za ruky. A usmievali sa ako dvaja čistí blázni.
tumblr.com
Vtedy sme nemali žiadne výhovorky. Zázračne sme vedeli spraviť kompromis z čohokoľvek. Všetko dávalo zmysel a všetko sa dalo robiť vo dvojici. Nepoznali sme nie. Bolo to také jednoduché, naivné a krásne. A teraz mi to chýba. Teraz veľmi ľahko strácam význam v čomkoľvek. Už nevidím veci tak krásne, ako vtedy. Dnes už mi to nepríde tak, že môžem všetko. A už sa nemám kam utiekať.
Chcem sa vrátiť do obdobia, keď mi nevadilo vstávať v noci. Vstávala som kvôli tebe. Kvôli nám. A vstávala som s úsmevom na perách. Chcem sa vrátiť do obdobia, keď mi nevadilo sedieť iba doma. Lebo som tam sedela s tebou. Nedvíhala som telefonáty, neodpovedala som na správy, nezaujímal ma svet. Bola som s tebou. Chcem sa vrátiť tam, kde som zaspávala s úsmevom na perách, úplne unavená a vyšťavená z lásky. Z našej lásky.
Chcem sa vrátiť do obdobia, keď sme mali spoločné pesničky, spoločné názory, túžby, sny a ciele. To obdobie bolo čarovné. Dnes, keď na neho spomínam, si pripadám, že sme vtedy žili v rozprávke. Bolo nám jedno, kto si čo myslel, čo od nás očakávali a čo o nás rozprávali. Mali sme vlastnú bublinu. A tá bola ružová. Plná šťastia, iskričiek v našich očiach, nežných dotykov, plnohodnotnej lásky a pochopenia. Tak málo nám stačilo. A tak veľa sme toho mali.
tumblr.com
Ale vraj nič netrvá večne.
A teraz sedím v kúte mojej izby a spomínam. Želám si vrátiť späť tie dni, roky, celý ten čas, ktorý nás od seba čoraz viac odďaľuje. Bojím sa, že už nie je cesty späť. Že to už naozaj definitívne skončilo.
Chcem sa vrátiť tam, kde sme boli spolu. Chcem sa vrátiť kamkoľvek, kde si ty. Chcem sa vrátiť späť. No neviem, či ty to chceš tiež. Neviem kde si. Neviem s kým si. Len viem, že po tebe túžim…
“A možno sa majú niektoré cesty rozísť, aby sa mohli opäť spojiť… A možno nie, no stále neviem, či už je ten… čas začať zabúdať….”
