Pamätám si to presne, ako keby to bolo včera. Môj blbý a šedý večer premenil tvoj úsmev na najkrajšie obdobie môjho života. Bola som tak šťastná. Ľudia mi vraveli, že ma viac usmiatu nikdy nevideli. V očiach som nemala ani kúsok smútku. Ani jednu slzu, ktorá by mohla stiecť po mojom líci. Obdobie neopísateľné, plné spomienok a lásky. Tvojej pozornosti. Obdobie snahy a dorozumenia. Tvojej podpory. Obdobie plné úsmevu a šťastia…

Ani neviem kedy a kam to všetko zmizlo. Postupom času sme si prestali byť tak blízky, no ja som sa to stále nejak snažila dať dokopy. Snažila som sa ti písať. Volať ťa von, na kávu… Len tak na prechádzku. Začal si odmietať čo raz viac a vyhováral si sa na svoju prácu. Že si unavený a že si chceš oddýchnuť. Akceptovala som to dovtedy, kým som sama na sebe nezačínala pociťovať to, že už nevládzem.

Nevládzem prosiť, snažiť sa.

pinterest.com

Nevládzem dávať toľko energie zo seba, ktorá je venovaná len a len tebe. Ako sa predsa dá zo seba dávať viac energie ako človek prijíma? Bola som na pokraji síl, ale snažila som sa ďalej. Mesiace som ti dohovárala. Prosila ťa.

Moje šťastné a usmievavé ja sa z mesiaca na mesiac zmenilo na ženu, ktorej snaha nie je ocenená. Moje oči zaplavovali slzy. Moju tyrkysovo-modrú farbu očí nebolo vidno cez ten smútok, ktorý som v sebe držala. Snažila som sa ďalej a snažím sa doteraz.

V hlave mi behá otázka ,,Prečo som ešte naďalej s tebou, ak mám toto prežívať?“ Chcem na túto otázku odpoveď priamo od teba a len do mojich modrých očí. Rozmýšľala som nad tým veľmi dlho. Prečo naďalej trpím tieto veci a snažím sa pri tebe ďalej? Prečo ti akceptujem prešľapy a stále poviem ,,To bude dobré..”? Prečo a čo ma tak silno drží pri tebe?

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Pamätáš si ...?

POCHOPILA SOM TO.

Pretože ťa milujem. Neviem milovať minimálne alebo len trošku. Poznáš ma a vieš, že keď ja milujem, dávam zo seba maximum a milujem na 200%. Milujem celým svojím srdcom, celým svojím telom, celou svojou mysľou. Cez to všetko, čím si mi dokázal ublížiť. Klamať ma a koľko krát si ma sklamal, že? Vždy som ti vedela
odpustiť a svoju trpezlivosť pri tebe zvýšiť na vyššie percentá.

Som tak naivná alebo ťa tak bláznivo milujem? Odpovedz mi na tieto otázky..

Kde to je teraz? Tá naša veľká láska, ktorá sa zrodila na kraji baru v jeden studený zimný večer? Zvykol si si na mňa až tak, že to berieš ako úplnú samozrejmosť? Neviem… Možno som urobila niečo zlé. Preto sa to takto pokazilo. Možno som bola ku tebe nepríjemná a zatvoril si sa do seba. Možno som na teba príliš tlačila. Možno som chcela od teba príliš veľa. Možno som od teba samého chcela toľko lásky, koľko si mi nedokázal dať. Možno som ti dala až veľa snahy, ktorú si nedokázal prijať.

Vidíš, pozri kde som sa to až dostala. Vidím to zlé iba v sebe, pretože som teba chcela urobiť nie dobrým, ale lepším človekom. Mrzí ma to, ale chcem späť toho, koho som spoznala…

AUTOR: Silvia Molčanová 

Facebook komentáre