Ťažko sa mi hľadajú slová. Pretože občas je náročné pretaviť do slov to, čo cítime. Priznávam, že som sa tejto situácii chcela vyhnúť. Dlho… Strašne dlho… Priam sa mi zdá, že aj celé veky, hoci v skutočnosti  ide len o pár desiatok mesiacov. Presne tie však teraz splácam. Smútkom za lásku, ktorej som verila až príliš. Dnes platím za svoje srdce, ktoré verilo, že sa raz niečo zlepší. Dnes splácam svoju dôverčivosť a áno, aj naivitu…

Možno by som ti mala niečo odkázať. Slová, ktoré sa k tebe nedostanú, no mne sa vďaka nim uľaví. Možno by som sa nemala tváriť, že ma to nebolí, ak je opak pravdou. Možno by som si mala dovoliť to, čo som vo vzťahu s tebou nezažila – úprimnosť.

unsplash.com

Preto ti len chcem povedať, že to nebolo fér…

Nebolo fér hrať sa na vzťah, ak si chcel len zábavu.
Nebolo fér žiadať to, čo sám nevieš dať.
Nebolo fér vravieť klamstvá, o ktorých si vedel, že ich raz musím odhaliť.
Nebolo to fér, toto všetko… To, čo medzi nami vzniklo a už od začiatku bolo odsúdené na zánik.

Núti ma to zamyslieť sa, prečo to ľudia robia. Prečo sa hrajú na niekoho, kým v skutočnosti nie sú, prečo hrajú lásku, ak ju necítia. A už vôbec nerozumiem tomu, prečo je tak jednoduché takého človeka milovať. Milovať a nechcieť ho, napriek všetkej bolesti, ktorú nám spôsobuje, opustiť…

A tak… Čo mám vlastne teraz robiť?

Trvať na ďalšom rozhovore? Na takom, ktorým zasa nikam nedospejeme? Vytratiť sa potichu? Bez vysvetlenia, niekoľkého v poradí, pričom tie predošlé nikam neviedli? Bude to fér? Odísť len tak? Voči mne aj voči tebe? A dá sa vlastne férovo zachovať k niekomu, kto so mnou férovú hru nikdy nehral?

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Vtedy som už nechcela, aby si sa vrátil

Preto to uzatváram len v sebe, bez teba. Preto sa lúčim sama, bez sĺz, ktoré by si videl. Preto si potichu dávam záväzky, že už nikdy viac, a spomínam na posledné „naposledy“. Na náš posledný rozhovor, posledný strávený večer, posledné dotyky, posledné správy, posledné slová vyrieknuté cez telefón i osobne, posledné ospravedlnenie, ktoré som prijímala s vedomím, že isté je v tejto chvíli len to, že nič z týchto slov nie je pravdivé.

unsplash.com

Odchádzam sediac na posteli, zatváram dvere, ktoré som doteraz nechávala privreté, v duchu si nevravím žiadne slová, pretože niekedy sú úplne zbytočné. V srdci smútok, v mysli pachuť spomienok, v duši zmätok, ktorý pomaly utícha. 

Odchádzam od teba, hoci tu práve nie si, a vzdialenosť medzi nami sa čoraz viac zväčšuje… 

Odchádzam, nechávam za sebou spomienky, snažím sa pozerať vpred, a hoci cítim bolesť, vnímam i radosť. Teším sa totiž, že raz zabudnem. Že si na teba spomeniem len občas a tieto okamihy nebudú viac bolieť. Teším sa, ako si raz poviem, že som zvíťazila nad láskou, v ktorej som už od začiatku prehrávala. Teším sa na to, ako raz… Raz budeš mojou minulosťou, ktorá mi otvorila oči a áno, aj doráňala srdce. No tie rany sa raz zacelia.

A to je to, čo ma ženie vpred. Vidina, že sa z teba vyliečim…

Coverphoto: Photo by Lucas Bordião on Unsplash

Facebook komentáre