Už sa asi nikdy nebudeme rozprávať tak ako predtým. Už sa prítomnosti toho druhého bojíme. Už sú tie spoločné chvíle úplne iné, akosi stratili ten náboj dôvery, pochopenia a lásky, ktorá okolo seba trúsi iba pokoj. To sú dôvody, prečo medzi nami zostanú niektoré slová nevypovedané. Iba by sme nimi jatrili staré rany a rýpali sa v niečom, čo potrebuje len čas na zahojenie.

unsplash.com

A preto ti chcem pár slov povedať…

Aspoň takto, na diaľku… Nebojím sa, že sa k tebe nedostanú, rovnako ako sa nebojím, že sa k tebe dostanú. Nechávam tie slová tak… Teraz sú moje, o chvíľu môžu byť naše, ale nemusia byť nikoho. Viem, že čo má stať, to sa aj stane. Moje skúsenosti sú dôkazom, že veciam, ktoré nám sú predurčené, sa nevyhneme. A tak verím, že ak sa moje posledné slová majú dostať k tebe, raz si ich niekde, náhodou či zázrakom, nájdeš.

Chcem ti len povedať, že sa nehnevám. Nehnevám sa na to, že si si v hlave vytvoril domnienky a že si si mnohé veci interpretoval po svojom. Máš na to právo. Máš právo myslieť si presne to, o čom si myslíš, že je správne. A tak len s bolesťou prijímam tvoje rozhodnutie, ktoré ti nemôžem vziať ani ťa meniť.

Po celý ten čas som ťa milovala takého, aký si. Nechcem, aby si bol iný, pretože ja som sa zamilovala do teba. Nie do človeka, od ktorého chcem, aby sa zmenil. Preto sa nehnevám, no nevravím, že som s tým stotožnená. Ale rozumiem tomu. Pretože rozumiem tebe…

Rozumiem ti natoľko, že musím akceptovať i to, čo ma dnes bolí…

Chcem ti len povedať, že v mojom živote bolo obdobie, kedy si bol pre mňa jediný. Nie jediný muž, tým si stále. Ale jediným človekom, ktorý ma miloval, naučil ma milovať seba, vlial do mojich žíl sebavedomie a nikdy mi nedovolil padnúť. Ak by vtedy celý svet prestal existovať, bolo by mi to jedno… Mala som teba a to bolo viac ako dosť. 

Chcem ti len povedať, že bude ťažké milovať iného muža. Pretože si latku nastavil príliš vysoko. Miestami som nechcela uveriť, že taký muž ešte existuje. Že stretol práve mňa a ja som stretla práve jeho. Bol si pre mňa zázrakom, na ktorý som dávno predtým, ako sme sa spoznali, prestala veriť. A teraz, keď sa už viac „nepoznáme“, naň verím znovu.

unsplash.com

Chcem len, aby si vedel, že hoci ma bolí srdce tak ako nikdy, som s tým zmierená. Beriem to ako daň za to, že si mi urobil život krajším. Nechcem sa tej bolesti zbaviť, len ju cítim a nerobím s ňou nič. Občas plačem, občas sa skúsim zasmiať, aj keď mi to ešte nejde. No keďže viem, že stále takáto láska existuje, nemôžem zanevrieť na celý svet. 

Chcem ti len povedať… 

Že bez ohľadu na to, koľko rokov prejde, vždy si na teba spomeniem s úsmevom. Budem si ťa pamätať ako muža, ktorý bol mojou oporou, ktorý ma ako jediný dokázal poriadne rozosmiať. Ktorý bol pre mňa inšpiráciou aj mojou silou… Ktorý bol… Pre mňa všetkým.

A preto viem, že hoci to bolí, nesmiem sa hnevať na osud. Sú ženy, ktoré takého muža nikdy nestretnú. Ja som ho stretla… Viem, že by som bola nevďačná, ak by som i takýto koniec neprijala s pokorou. Milovala som. Bola som milovaná… A tak musím vysloviť nie: „Prečo?“ ale: „Ďakujem.“

Autor: Anonym

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Znovu je to dobré...

Coverphoto:

Facebook komentáre