A tak tu sedím, opäť sama. Znova mám v kúpeľni len jednu zubnú kefku, na posteli len jeden paplón a v skrini prázdne miesto, ktoré malo byť zaplnené tvojimi vecami a tvojou vôňou. Znova robím raňajky len pre jedného. Znova zalievam len jednu kávu. Na chvíľu ma zamrazí, lebo z rádia zaznie pieseň, pri ktorej som si pred tým pomyslela, že by to mohlo klapať. Že som len zvláštna a musím sa viac prispôsobiť tomu, aký si.
No pravda je, že som sa o to nemala ani len pokúšať. Čo je to za láska, keď už v začiatkoch vyžaduje, aby si bol niekým iným?
Neviem, či sa môžeme donekonečna vyhovárať na túto dobu. Je to naozaj dobou, alebo je to nami? Naozaj spôsobila doba to, že sa z nás stávajú chladní a bezohľadní ľudia? Ľudia, ktorí vidia len seba a svoje “Ja chcem..Ja potrebujem…Ja vyžadujem.. Ja viem.” Naozaj je to doba, ktorá nás robí slepými voči ľuďom, ktorých milujeme? Alebo aspoň tvrdíme, že to, čo k nim cítime, je láska. Mám strach, že mnoho krát kričíme milujem ťa, ale v preklade to znamená, “Som osamelý a nechcem byť a ty mi vyhovuješ”. A toto nám dnešok prináša. Osamelosť, aj keď sme v miestnosti plnej ľudí.
Pretože ak je to, čo dnes niektorí nazývajú láskou naozaj láska, tak jej prestávam rozumieť. A nie som si istá, že ju za takých okolností vôbec chcem. Hovoril si, že mi chceš dať všetko. No nikdy si nebol ochotný dať mi to, čo som naozaj potrebovala. TEBA. Chcel si mi dať “všetko”, a popri tom si nebol ochotný ma ani len počúvať. A ja som kričala. Bože ako veľmi… Môj krik bol v mojich unavených očiach, v mojej nechuti chodiť von zabaviť sa, v mojej nechuti robiť čokoľvek.
Nevidel si, že sa v mojom vnútri odohráva poriadna búrka a ja každým nádychom doslova bojujem. Nedal si mi plece, na ktorom by som sa mohla vyplakať. Objatie, v ktorom by som sa cítila aspoň na chvíľu ako na striedačke, kde si môžem vydýchnuť pred ďalším zápasom.
Chcel si mi dávať kvety, chcel si platiť večere, chcel si mi dať dom… lenže dom nemá nič spoločné s domovom. Chcel si, aby sme boli dokonalý pár. Navonok. Chcel si, aby som bola usmiata, no nedával si mi dôvod na úsmev.
Dával si mi to všetko, no pri tom všetko si pozabudol na to najpodstatnejšie. Dať mi teba, dať mi NÁS.
Tvrdil si, že chceš len mňa a popri tom si nemal ani poňatia, kto naozaj som. Vo svojej predstave mňa si odmietal, že som žena, čo si prešla peklom, ktoré ju chodí z času na čas po nociach strašiť. Že som žena, ktorej sa dotkol skutočný život. Že som žena, ktorá stratila príliš veľa. Ktorá stratila blízkych, ktorá stratila lásku, v ktorú verila a to ju rozlámalo tak, že roky nevedela nájsť samú seba. Že som žena, ktorá si prešla strachom o vlastný život. Že som žena, nad ktorou viselo slovo koniec ako gilotína. Že som žena, ktorá pozná trpkú príchuť toho, ako ju ľudia opúšťajú, keď ich najviac potrebuje…
Že som žena, ktorá sa naučila byť sama, lebo to bola jediná istota, ktorá pre ňu v tomto svete niečo znamenala. Že som žena, ktorá neverí ľuďom. Ktorá neverí slovám milujem ťa a nikdy neodídem, pretože to už hovorili toľkí…
Chceš moje JA, ktoré sa usmieva na druhých, žartuje, je vášnivé, je obľúbené. Chceš len moju svetlú stránku a nezaujíma ťa, čo sa za ňou skrýva. Nechceš to vedieť. Lenže, mal by si si uvedomiť, že raz by ma moja temnota dobehla. Raz by prepukla, aj keď ju viem zvládať naozaj hrdinsky a držím ju poriadne na uzde. A potom? Čo by si so mnou robil potom?
Kričal by si, že nenávidíš, keď revem? Nadával by si mi, že som histerka? Alebo by si mi povedal, že som chladná ako psí čumák? Že ani nie som poriadna žena? Že moja paranoja nemá konkurenciu? Vyhodil by si mi to všetko na oči, lebo si sa na začiatku ani neobťažoval nazrieť pod povrch? Lebo by si mi nerozumel. Lebo by si vôbec netušil, čo vo mne tie veci vyvoláva? Lebo by si nemal tušenia, kto v skutočnosti som. Lebo ti to tak vyhovovalo. Počul si len to, čo si chcel počuť a moje reálne ja si odkladal na neskôr ako deti domácu úlohu.
A ja toto nechcem. Naozaj nie. Nechcem muža, ktorý hľadá nevinnosť a nedotknutú krásu a jemnosť ženy. Pretože taká už, bohužiaľ, dávno nie som. Som gladiátor, ktorý má viac jaziev ako si len dokážeš predstaviť. Ja už nikdy nebudem nepopísanou tabuľou, ktorú si môžeš zapísať svojimi predstavami.
Áno, aj mne je z toho občas blbo a ver mi, niekedy by som najradšej celú minulosť vymazala. Lenže to nejde. Už to inak nebude a pokiaľ nechceš vidieť moje skutočná ja, tak nie som pre teba tá pravá a ty, ty nie si tým pravým pre mňa. Ak hľadáš dokonalosť, tak kráčaj ďalej, pretože tým, že sa budeš tváriť, že moje temné stránky neexistujú, nedonútiš ich zmiznúť.
A ja si počkám na toho svojho vojaka, ktorý zažil “vojnu” tak ako ja a navzájom si ošetríme rany. Na toho, ktorý mi dokáže dať čas a nechá veci plynúť. Na toho, ktorý nebude mať plné vrecká, ale dá mi výhľad na oblohu a nekonečné rozhovory o tom, kto vlastne sme a kam smerujeme. Na toho, ktorý mi povie, že je na mňa fakt hrdý, lebo som to zvládla. Na toho, na ktorého budem môcť byť hrdá ja.
Na toho, ktorý bude rozumieť tomu, že máme minulosť, ktorá z nás doslova vytvorila to, kým sme dnes.
Na toho, ktorý bude naozaj chcieť vedieť, kto som a bude ma milovať aj napriek tomu, že už nie som naivné dievča, ale žena, ktoré vie čo je tvrdá realita, no napriek tomu mi ukáže, ako znovu veriť na želania, sny a tú úplne obyčajnú, zúfalú, spaľujúcu a zároveň nádhernú ľudskú lásku, so štipkou rozprávky… Na toho, ktorý mi nemusí dať nič iné, len seba. Lebo len to je dôležité a časom na to prídu všetci.
coverphoto: thoughtcatalo.com, photo: pexels.com
