Asi nie je možné prežiť svoj život bez toho, aby nás niečo nezranilo, aby nám niekto neublížil. Je to prirodzená súčasť nášho života, ktorej sa nedokážeme vyhnúť, no zároveň ju tak trochu vieme ovplyvniť. Síce nie je možné obrniť sa voči všetkému, čo v živote prežijeme, ani si po každej nepríjemnej udalosti povedať, že to hodíme za hlavu…

Ale… Stále tu vo vzduchu visí nejaké ale. Pretože často nás nezrania len druhí. Niekedy si bolesť spôsobujeme úplne sami.

pinterest.com

Tým, že k sebe nie sme úprimní.
Tým, že si kladieme pred oči ružové okuliare len preto, že nechceme vidieť realitu takú, aká je.
Tým, že mnohokrát ideme hlavou proti múru.
Tým, že chceme byť až príliš dokonalí a príliš premýšľame nad tým, čo si o nás myslia iní.
Tým, že zostávame tam, kde nás nikto nedrží a nie je tam s nami zaobchádzané pekne.
Tým, že chceme byť milovaní niekým, kto nás milovať nechce…

A to sú presne tie chvíle, kedy ubližujeme sami sebe.

Možno nechtiac, no väčšinou je to vedomé. Takmer vždy totiž prídeme na to, že sa schyľuje k problému o niečo skôr, ako si to úprimne priznáme. Keď pozorujeme prvé náznaky toho, že niečo nejde tak, ako má ísť, máme vo zvyku túto skutočnosť poprieť a začneme vyvíjať snahu, aby sa naše domnienky nepotvrdili.

Taká som bola kedysi aj ja. Keď som videla, že iní ku mne svoje city iba predstierajú, poprela som to. Nechcela som si to priznať a namiesto toho, aby som sa im otočila chrbtom, som sa im doslova vnucovala. Nechala som sa využívať iba preto, že som ich nechcela stratiť. Naivne som si namýšľala, že ich vo svojom živote potrebujem.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Triezviem z teba

Chvíle, kedy som prosila o city iných, by som teraz nadobro zmazala zo svojho života. Nič prízemnejšie a zúfalejšie som nemohla ani len urobiť. Takto spätne ani neviem, prečo som sa k tomu schyľovala. Možno som sa bála samoty, možno som len príliš verila v dobro iných.

A tak som prišla na to, že mnohokrát mi vlastne ani neublížili oni…

pinterest.com

Ublížila som si ja sama, pretože som trvala na niečom, čo bolo úplne absurdné. Nechcela som si priznať, ako sa veci majú, a tak som robila všetko preto, aby to bolo inak, aby som zmenila niečo, čo nebolo v mojej moci zmeniť.

Jednoducho povedané – zabudla som na to, že aj ja mám nejakú cenu, ktorú si sama v očiach druhých znižujem práve svojou dobrotou a schopnosťou pribehnúť vždy, keď iní zapískajú, pretože niečo potrebujú.

Dnes som však iná. Dnes už viem, že nie každý to so mnou myslí dobre. No tiež si uvedomujem, že ja s tým nič neurobím. Nezmení to žiadny môj postoj, ktorý voči týmto ľuďom zaujmem, a je len na mne, či budem vyvíjať zbytočnú snahu, alebo si poviem, že tento človek už viac nemá v mojom živote čo robiť…

Autor: Anna Kráľovičová

Coverphoto: Photo by Rad Pozniakov on Unsplash

Facebook komentáre