Tento text bude trochu iný ako moje predošlé. Nebude o vzťahoch. Teda vlastne bude… Ale o trochu iných vzťahoch, o akých zvyknem písať. Zväčša boli moje riadky o láske. Partnerskej, mileneckej a dokonca najčastejšie o takej, ktorá sa skončila zlomených srdcom, pretože niekto ľúbil viac, niekto menej, niekto vôbec, niekto lásku nechcel, no chcel to pekné, čo spolu s ňou ruka v ruke chodí. A dnes som si uvedomil, že jedným zlomeným srdcom sa život nekončí. Vlastne som to vedel omnoho skôr, ale nakoľko mám práve teraz v duši o niečo viac bolesti ako obvykle, prišiel som na to, že na rozdiel od zlomeného srdca, táto sa asi nikdy nevylieči.
Budú dni, kedy na to, čo ma teraz škrie, budem myslieť menej, a tým pádom sa mi bude o niečo ľahšie usmievať. Možno dokonca (pevne v to verím!) pretne môj život šťastná udalosť, ktorá tento chaos z mojej duše na chvíľu vyženie. Tak ako to v živote chodí, šťastie raz zatieni aj to všetko nepekné, čo sme si na ceste týmto svetom do svojich útrob nazbierali. No zasa viem, že nastane obdobie, kedy tých šťastných chvíľ bude pomenej, a tak sa opäť vrátim k myšlienkam, ktoré ma sužujú teraz.
averie woodard on Unsplash
Viem to, pretože už v sebe neživím nádej, že sa raz ľudia zmenia…
Mám na mysli zmenu k lepšiemu. Áno, viem, že pod spojením „dobrý človek“, si každý z nás predstaví niečo iné. No ja si dobrého človeka predstavujem ako niekoho, kto je ľudský. Úprimný a empatický.
Dobrý človek je pre mňa niekto, kto keď sa rozpráva s druhým človekom, nezabúda na to, že má pred sebou živú bytosť.
Mysliacu možno inak, ako myslí on, no cítiacu rovnako. Niekoho, kto si uvedomuje, že si každý z nás, bez ohľadu na to, akú nálepku si v spoločnosti vyslúžil, zaslúži rovnaký rešpekt a úctu ako všetci ostatní. Bez rozdielu.
Keď som mal o pár rokov menej, zvykol som súdiť. A nebojím sa o sebe povedať, že som bol niekedy poriadne povrchný. Vážil som si ľudí, ktorí dokázali ohúriť len falošným leskom svojho biedneho charakteru. To, že ten charakter sa dá nazvať iba biednym, som však zistil až neskôr, po mnohých sklamaniach. A medzitým som veľakrát ranil ľudí, ktorí si môj rešpekt zaslúžili viac ako ktokoľvek iný, no nemali v sebe toľko sebavedomia a možno i arogancie, aby si ho vydobyli.
A výsledkom našej zaslepenosti je len naše vlastné nešťastie…
Tým, že nie sme ochotní vnímať nikoho iba seba, sa uzatvárame do svojej bubliny, v ktorej sa dusíme. Čím viac v nej zostávame, pretože takéto správanie je len vecou zvyku, tým viac sa ochudobňujeme. O nové poznatky, o nové súvislosti, pocity a zážitky. Zrazu nám čosi začne chýbať. Niečo, čo je pre nás ľudí úplne prirodzené, no zároveň sme sa úplne (ne)prirodzene od toho naučili odstrihnúť. A tak sa z ľudí, ktorí majú navonok všetko, stávajú ľudia, ktorí nemajú nič, no vedia to iba oni a nik iný. A to je v takýchto chvíľach to najhoršie.
Ryan Moreno on Unsplash
Všetci túžime po láske a pochopení, no skutočne mať rád a porozumieť druhým už veľmi nechceme. Občas som smutný z toho, ako rýchlo zabúdame. Na to, čo pre nás ľudia urobili a nič za to nepýtali. Na úsmev, kedy sa od nás neočakávalo, že ho oplatíme. Dnes ľuďom chýba tak veľa a pritom vlastne nič… Alebo skôr im chýba všetko. Všetko, čo ku šťastiu potrebujú, no v zhone za malichernosťami to bez rozmyslu odhodia. A keď prídu na to, že urobili najväčšiu chybu svojho života, môže sa stať, že to, na čom naozaj záleží, už vlastne nemajú kde nájsť.
Koniec metaforám, možno je čas to trochu zhrnúť…
Až sa sám čudujem, ako kvetnato som to dokázal napísať. To, čo som chcel povedať, je, že mi nie je jedno, keď vidím, čo sa deje okolo nás. Musí sa stať niečo zlé, aby sme sa vedeli zomknúť. Musíme najprv pocítiť strach alebo niekoho či niečo stratiť, aby sme pochopili, že jediné, o čo by sme sa mali v živote snažiť, je byť ľuďmi.
Ľuďmi so všetkým, čo k nám ľuďom patrí. Stvoreniami, ktoré dobro preukazujú svetu nielen vtedy, keď chcú prebiť to zlo, ktoré ich postihlo. Viem, že slová nič nevyriešia. Tak to poďme zmeniť už „len“ skutkami.
Coverphoto: Photo by Jean Gerber on Unsplash
