Boli časy, kedy som si na teba zakazovala myslieť. Každá spomienka, každá myšlienka na to, čo práve robíš a kde si, bolela… Veľmi a neúnosne. Myseľ som si zamestnávala všakovakými spôsobmi, len aby opäť nezablúdila k tebe. Nedokázala som si pripustiť, že nastal ten čas, kedy začíname fungovať odznova, každý zvlášť, jeden bez druhého. No deň za dňom to bolo lepšie a lepšie. A dnes som sa prichytila pri tom, ako sa pri pomyslení na teba usmievam.

Prekvapilo ma to tak, že som na malú chvíľu doslova zamrzla. Veď doteraz som bola zvyknutá na tlak na hrudi, na zvláštne zaštípanie v očiach a zrazu sa nič z toho nestalo. Len hlboký nádych, letmý úsmev a myseľ plná spomienok, ktoré už nebolia. Tak predsa sa to dá… Spomenúť si na teba bez toho, aby mojím telom zalomcovala triaška.

unsplash.com

Vieš, čo konkrétne ma podnietilo k tomu, aby som na okamih zastala a duchom bola opäť pri tebe?

Úplná maličkosť. Malá, pre niekoho navonok bezvýznamná a nepatrná „hlúposť.“ Stojím na križovatke, za mnou i predo mnou kolóna nervóznych vodičov nedočkavo upierajúcich zrak na semafor. A vedľa mňa v aute sedí muž, ktorý klepká prstami po volante a hlavou pokyvuje v rytme hudby, ktorú ja nepočujem. Vyzerá uvoľnene, akoby bol jediný na svete, ktorý sa nikam neponáhľa. Tento pohľad poznám… rovnako si za volantom vyzeral i ty. Zaplaví ma nostalgia a spomeniem si na časy, keď som v tom aute sedela vedľa teba.

Možno tomu niekto nebude rozumieť, ale v takých chvíľach som vždy mala pocit absolútneho bezpečia. Necítila som nič iné, iba pokoj na duši…

Odvrátim od neho zrak a v hlave sa mi vynárajú ďalšie maličkosti, pričom sa ich nesnažím ani zastaviť. Viem, že mi už neublížia… Spoločné víkendové rána, ktoré sme až do obeda preležali v posteli. Množstvo cukru, ktoré si si sypal do kávy a ja som nechápala, ako to môžeš piť. Tvoje topánky roztrúsené po celej chodbe vysmievajúce sa tým mojim, úhľadne poukladaným vedľa seba. Tvoje prsty v mojich vlasoch, keď som zaspávala.

unsplash.com

Chýba mi to, priznávam…

No zároveň to už nie je pocit, pri ktorom mi ide srdce vyskočiť z hrude, kedy mi telo obleje studený pot a ja sa cítim, akoby mnou prešiel elektrický prúd. Úplne paralyzovaná, neschopná slová či pohybu, len sa strnulo utápajúca v minulosti, ktorú chcem za každú cenu privolať späť. Nie, už to nie je to, čo kedysi. Dnes už viem, že sa to muselo skončiť, že to bolo len obdobie, ktoré nemohlo trvať večne. A čo je najdôležitejšie… som za to obdobie vďačná.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Vôbec nemyslieť

Zvláštne je, že som si nespomenula na to, čo nastalo po tom, ako sme si prestali vážiť tie krásne maličkosti. Akoby všetky preplakané noci, ktoré neskôr prišli, ani nepatrili k tebe. Nemali s tebou nič spoločné, môj mozog tieto dve skutočnosti totálne odseparoval a každú z nich odložil do inej spomienkovej zásuvky.

Nechcem sa tváriť, že si nikdy nebol súčasťou môjho života, nechcem zabudnúť, nechcem si ťa vymazať z mysle…

Som šťastná, že tie spomienky mám, pretože sú dôkazom toho, že som milovala a bola milovaná. Ľúbili sme, bolo to krásne, nech sa už potom stalo čokoľvek… A na to by sme naozaj nikdy nemali zabúdať. Na všetky tie maličkosti, ktoré vyskladali lásku. Možno netrvá dodnes, ale ďakujem za to, že som ju mohla prežiť… s tebou, hoci prvé mesiace bez teba boli peklom.

Teraz už žijem slobodne, bez pocitu krivdy a bez výčitiek. A veľmi dúfam, že ty tiež. Snáď ten čas, ktorý od našej rozlúčky uplynul, zahojil aj tvoje rany na duši. A možno, keď sa raz opäť stretneme, usmejeme sa na seba a jeden druhému tak pripomenieme len pekné maličkosti, ktoré sme spolu zažili. To zlé už necháme za sebou.

Autor: Mima

Coverphoto: pexels.com

Facebook komentáre