Chýbam ti? Túto otázku som si položila už toľkokrát a stále je odpoveď rovnaká. Nie. No pýtam sa, prečo? Nie som taká výnimočná, aby som ti chýbala? Nie som… Pre teba…
Čo sa však stalo, že ty si tak výnimočný pre mňa? Ako sa toto celé udialo – že v niekom sa prebudí ten pocit výnimočnosti a v druhom nie? Nemali by sme obaja vidieť to úžasné, čo v sebe máme? Mali… Ale jedine, ak by sme mali oči otvorené obaja. A ak sa pozeráme na osobu aj s otvoreným srdcom.

Ty si sa na mňa nikdy nepozrel.
Ty si ma nikdy nevnímal.
Ty si videl len seba.
A preto tu teraz sedím výnimočne sama. Snažím sa pochopiť, prečo ti nechýbam, avšak nič komplikované na tom nie je. 

pinterest.com

Jednoducho mu nechýbaš. Čo je na tom tak ťažké pochopiť? 

Neopätované city. Je to tak, keď vy svoje srdce otvoríte a snažíte sa ním vidieť svet, a ten druhý, ten si len ide. Nič nehľadá, nič nerieši, nič nechce. 

Nič, nič, nič…

Vaše srdce sa naplní a vníma ten potenciál, ten príjemný pocit, ktorý už tak dávno necítilo, avšak zrazu necíti nič od toho druhého. Prichádza sklamanie, prichádzajú otázky prečo, prichádzajú pocity ako smútok, hnev, odmietanie, sklamanie až uzavretie.

Kde som ja? Ja som v nejakom začarovanom kruhu. Cítim tieto pocity stále dookola počas dňa. Teda smútok až tak nie. Možno som sa kdesi len zasekla. 

Hnevám sa na teba, aký si pokrytec a sebec. Odmietam ťa, lebo veď ťa nepotrebujem. Klamem si, že už ťa vlastne ani nechcem.

pinterest.com

Uzatváram ťa každú noc, aby som ťa ráno mohla znova otvoriť, znova sa na teba hnevať… 

Tento môj začarovaný kruh ma pohlcuje. Neviem z neho utiecť. Niektoré dni bývajú príjemnejšie. Nemyslím na teba, nechýbaš mi. Ale potom príde nejaký hlúpy moment. Naozaj hlúpy… Ako skladba v rádiu, ako romantická ukážka v telke, ako prečítanie láskyplných slov v knihe a zase som v tej fáze hnevu. 

Pozerám sa na svoj telefón, mám chuť sa obliecť, prísť za tebou a vynadať ti, zbiť ťa, kričať… Ach, ako nejaká hysterka. Neboj sa, to nie som. To sú len moje pocity. Viem ich kontrolovať, veď s nimi už nejakú tu dobu žijem. 

Prečo si to spravil? Prečo si si ma namotal? Načo to všetko? Naozaj sme ešte stále v dobe, kde si muži musia dokazovať, že sú niečo viac, keď dokážu namotať ženu? Keď niekomu chýbajú? To z teba rozhodne muža nerobí… 

Musím prijať to, že ti nechýbam… 

Že na mňa nemyslíš, že som len tá zábavka, keď sa nudíš. Hovorím si to už dlho, uvedomujem si to už dlho. Chápe to moja hlava, chápe to moje srdce.  Tak kde je potom chyba? Niekde v programe… Pred rokom som sa rozhodla, že sa vymažem z niektorých sociálnych sietí, keďže ma ubíjali. 

Teda… Ubíjal si ma ty. Keď som videla všetky tie fotky. Človeka to núti potom viac myslieť na toho dotyčného. A ja som nechcela na teba myslieť. Dnes? Nemusím ani vidieť fotky a myslím na teba. 

pinterest.com

A som sklamaná, koľko myšlienok i času ti dávam… 

Zatiaľ čo ty si na mňa ani len nespomenieš. Kebyže sa ťa to spýtam, tak mi určite narozprávaš nejaké hlúposti, ako áno, ale aj nie. Avšak si uvedomujem, že nie som pre teba až tak iná ako ostatné. To len ja teba vidím iného ako ostatných. A pritom si rovnaký. 

Hovoríš mi slová, ktoré podľa teba na ženy platia. Hovoríš mi slová, ktoré si si všimol, že sa mi páčia. Už dávno si si všimol, že sa mi páčiš a profituješ z toho. A keď tu nebudem ja, príde nejaká ďalšia. 

Lebo o tom je tvoj život… 

Aj keď si mi už narozprával kadečo. Ale ako dni idú, vidím a uvedomujem si, že na mne ti teda nezáleží. Veď ani nemá prečo. Som len niekto, koho poznáš z rozprávania. Som len niekto, komu občas napíšeš. Som len niekto, koho si občas náhodne stretol. 

Som pre teba len niekto… Nepatrím k tým ľuďom, za ktorých by si bojoval…

Nepatrím nikam. Som zaseknutá v: „známa“ a „lepšia známa“. Skôr sa však cítim ako neznáma. Najhoršie na tom je, že kým ja si myslím, aká by som mohla byť super pre teba, a ty ma ignoruješ, nadobúdam pocit, že nie som dobrá… Ale že vôbec. V poslednej dobe som viac dávala, ako dostávala, a nakoniec som ostala úplne prázdna. 

pinterest.com

Všetkým som dokazovala, akí sú oni, a zabudla som na seba… 

Oni zabudli na mňa. Zobral si mi vlastne všetko, čo si potreboval, a ja tu teraz čakám, dúfam, že ti aspoň možno trošku chybám. Naozaj si uvedomujem, ako moje slová znejú. Tak naivne a hlúpo. Každá z nás je tak trošku naivná a hlúpa, hlavne keď sme v tom jednostrannom vzťahu. Lebo stále len dúfame a veríme. 

Sme tie dobré a krehké duše.
Sme zlomené a ubolené.
Dúfajúc v lepší zajtrajšok. 

Avšak zmeny sa dejú… 

Jedno ráno už nebudem viac nahnevaná, jedno ráno ťa už nebudem odmietať, jedno ráno si už nebudem musieť klamať, jedno ráno už nebudem nič uzatvárať, lebo to už bude uzatvorené z predošlého dňa a ráno sa to nebude dať už otvoriť. 

Táto zmena príde. Nezmeníš sa ty, nezačnem ti záhadne chýbať, teda možno áno, keď už ty v mojom živote nebudeš mať miesto, ale to ma naozaj netrápi. Hm, žeby tá zmena prichádzala skôr, ako som si myslela? 

Autor: Michaela

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Jediné, čo sa od teba očakáva, je, že budeš šťastná...

Coverphoto: Photo by Taya Iv on Unsplash

Facebook komentáre