Vieš, že viem, že moje slová nezmenia minulosť, nezmenia ani budúcnosť, asi ani prítomnosť, ale chcem napísať, že mi nesmierne chýbaš. Ako človek. Chýbam ti aj ja? Asi nie. Chcela by som veriť, že ti aspoň trošku chýbam, len to nedáš najavo.
Ako keď si mi povedal, že na mňa myslíš, a keď ja som s prekvapením povedala, že to tak nevyzerá, povedal si len, že ty vieš. Rada by som vedela, či sa niečo zmenilo. Či si sa zmenil ty a tvoje pocity. No nedozviem sa to.

Chýbajú mi naše rozhovory plné o ničom či o niečom.
Chýbaš mi tak moc, že už nedokážem kontrolovať svoj osud a stretávam ťa, postrehol si to? 

unsplash.com

Chýba mi tvoje objatie. V ňom som sa cítila tak… Ako človek… 

Mohla by som napísať toho veľa, čo mi chýba, ale zmení sa tým niečo? Rada by som zabudla na to, čo sme si povedali. Avšak vyslovené slová sa nedajú vymazať. Nevymažem to, čo som povedala, nevymažem to, čo si povedal ty. Nezabudneme na tie slová a ja sa pýtam, či sa dá cez ne ešte prejsť. Povedali sme si slová krásne, ale aj slová zbytočné či zlé. 

Naozaj sa budeme ignorovať? Naozaj sa budeme správať tak, ako keby sme sa nepoznali? Po tom všetkom? Naozaj sme takí silní či slabí? Teda ja sa snažím nevzdať sa, veď o dobrých a tých správnych ľudí sa musí bojovať. A tak bojujem. Poslednýkrát. Musím. Chcem. Cítim to tak. O lásku sa má bojovať, avšak ja nebojujem o ňu, bojujem o teba.

Chcem to naspäť… 

Čo vlastne chcem späť? Nič sme nikdy nemali. Tých pár konverzácií či pár stretnutí? Nerozumiem, prečo sa toho až tak veľmi držím. Prečo mám pocit, že si viac či ja som menej. 

Správaš sa, ako keby som ani nebola, a ja sa nesprávam inak. Zase sa správame rovnako, a pritom každý inak. Vyčítam ti, že sme sa odignorovali. Ale neuvedomujem si, že píšem „odignorovali.“ Urobila som to aj ja. 

unsplash.com

Máme aj rovnaké pocity? 

Nemáme, lebo verím, že kebyže sa aspoň spolovice cítiš podobne, niečo by si urobil. Lenže ani ja nerobím nič a to cítim aspoň o polovicu viac. Stále čakám, že ty sa k niečomu odhodláš. Avšak ty si bol ten, čo si neprečítal moju správu, ty si ten, čo ma vymazal. 

Ty si sa stratil. A ja ťa hľadám, stále bojujem. Som silná. Nevzdávam sa. Nevzdávam sa teba. Aj keď moje srdce ťa pomaličky púšťa, môj osud ťa nechce pustiť. Vždy sa niekde nepatrne objavíš. Ja vtedy nedýcham, moje srdce búcha ako o život a pýtam sa prečo. Čo môj osud so mnou zamýšľa? Či by som si mala pripustiť, že sú to len náhody? Predsa len existujú? Neverím na ne. Ty ma ale možno presvedčíš o opaku. Alebo mi len vesmír plní moje priania, ktoré sú v mojom srdci ukryté? Nevypovedané, ale vypočuté. Lebo vesmír vie. 

Vieš, chýbaš mi…

Doteraz som zvládala svoje emócie a pocity som vedela kontrolovať. Potláčať ich, alebo sa nad ne povzniesť. Ale teraz? Dnes? Nejde to. Plačem. Nie kvôli tebe, ale preto, aká slabá sa cítim. Moje pocity nado mnou zvíťazili. Ale verím, že to je len dnes. A takéto dni budú prichádzať, ale i odchádzať. Ako aj ty v mojom živote. Budeš prichádzať i odchádzať. Budem ťa milovať i nenávidieť. Budem ťa chcieť nevidieť i ťa budem hľadať. 

Želám si, aby si to mal rovnako. Aby to všetko, čo sme si povedali, čo sa stalo, aby nezostalo len pri mne. Aby si z toho čerpal, aby ťa to naplnilo i zmenilo. Aj keď nechcem, aby si sa menil. Chcem len, aby tvoje srdce cítilo lásku. Chcela som v tebe prebudiť emócie a tvrdil si mi, že sa mi to podarilo. Tak kde sú dnes? Zomreli spolu s nami?

Ja stále polievam ten náš kvet. Stále vidím, že žije, aj keď si ho ty vytrhol aj s koreňmi. 

unsplash.com

Povedz mi, že si na mňa spomenieš…

Povedz mi, že ti to chýba.
Povedz mi, že…

Nič mi nepovieš, nič mi nenapíšeš. Lebo si toto ani len neprečítaš, nedozvieš sa o tom. Lebo som zbabelá, lebo nebojujem. Aj keby som veľmi chcela. Ale vždy, keď ja niečo veľmi chcem, tak to v ten moment nemám mať. 

Chýbaš mi tak veľmi, že to neviem ani slovami opísať, len ťa chcem znova stretnúť a objať ťa. Aby som len na malý moment cítila to, o čo som prišla. Sľubujem sebe, že najbližšie, keď ťa uvidím, objímem ťa, prídem za tebou, aj keď sa budeš robiť, že ma nevidíš či nepoznáš. Asi nebudeš chcieť ani to objatie, avšak ja som tiež veľa vecí nechcela.

Nechcela som to, čo si urobil, a ty si si nepýtal povolenie… 

Takže si ho nepýtam ani ja. Jednoducho urobím to, čo cítim, že je najsprávnejšie, a to, čo chcem. Pôjdem si za tým, aj keď sa mi to ľahko píše. Verím, že nájdem dovtedy všetku odvahu. A dokážem urobiť to, čo píšem, lebo tak veľmi po tom túžim. Aj keď je možné, že sa mi hneď vytrhneš. Zabolí to, ale na tú sekundu budem zase človekom. A to je to, čo teraz potrebujem.

A bohvie, či ťa ešte vôbec niekedy stretnem. Aj toto by som mala nechať na osud…

Chcem ti len povedať, ako veľmi mi chýbaš, ako veľmi nad tebou premýšľam a ako veľmi chcem byť v tvojom objatí. Chcem, chcem, chcem. Nie je dôležité, čo chceme, ale to, čo dostaneme. Dostala som štipku lásky, dostala som kúsok z teba, ktorý som si odložila, neboj budem naň dávať pozor. 

unsplash.com

Raz ti ho možno vrátim, ale ja by som si ho rada nechala… 

Lebo minulosť buduje budúcnosť. A ty, tvoj kúsok, tvoja láska, či vlastne neláska, vytvára mňa, môj kúsok a moju lásku. Robí zo mňa človeka, ktorý vďaka tvojmu úlomku prejde aj celý svet, kvôli tvojej láske-neláske. 

Pre mňa si láskou, aj keď pre mňa žiadnu lásku nemáš. Chýba mi láska-neláska a viem, že je to v poriadku, lebo to, čo som ja cítila medzi nami, bolo pre mňa silné. Ak by si mi nechýbal, bolo by to len zneuctenie všetkých citov, ktoré som kedy voči tebe cítila. Pre mňa boli tie najvýznamnejšie. Lebo láska je najvýznamnejšia, akákoľvek…

Autor: Michaela

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Je čas, prosím, odpusť si

Coverphoto: Photo by Alex Bocharov on Unsplash

Facebook komentáre