Zmeniť názor nie je hanba. Je to dôkaz, že rastieme. Že životom nielen prechádzame, ale ho i vnímame a snažíme sa mu prispôsobovať, viac ho pochopiť a hrať pravidlá takej hry, ktorá nám prinesie čo najviac šťastia… Aj ja som si kedysi myslela, že niektoré svoje názory nikdy nezmením a že možno niektorých ľudí nikdy nepochopím. No dnes? Dnes je to iné… Dnes viem, že nech sa mi už čokoľvek páči alebo nepáči, mojou úlohou je prijať to, porozumieť tomu a nájsť v sebe aspoň kúsok pochopenia.

Našou témou týždňa sú tentokrát Názory a presvedčenia. Nasledujúce dni chceme v našich článkoch poukázať na to, že názory a životné postoje, ktoré si v sebe odmalička pestujeme, nám občas môžu byť tým najhorším priateľom. Dnes sme si pre vás pripravili výber našich citátov, ktoré do tejto témy skvele pasujú. 

… … …

Ako malá som sa bála robiť chyby. Myslela som si, že sú prejavom mojej hlúposti a hanbila som sa priznať, že som niečo neurobila na sto percent. Až časom som pochopila, že sa vlastne ani nebojím svojich chýb. Bojím sa toho, že klesnem v očiach v iných. A ten pocit, kedy som si dovolila stať sa omylnou a byť človekom ako každý iný, tak ten želám zažiť všetkým…

Zlyhať je v poriadku. Zistiť, že toto nie je život, aký si si priala, je v poriadku. Zmeniť všetko od základov zo dňa na deň je v poriadku… V poriadku by nebolo iba to, ak by si cítila, že toto nie je tá cesta, po ktorej chceš kráčať, no napriek tomu by si na nej zostala.

Nikdy nedovoľ, aby ti názory iných ublížili. Aby ťa znechutili, rozplakali alebo zastavili na tvojej ceste. Áno, ostatní ťa vnímajú a je normálne, že si o tebe vytvárajú názor. Ale ak nad tvojím životom premýšľajú viac ako pár minút, je to ich problém, nie tvoj.

Vo chvíľach, kedy bola presvedčená, že už ďalej nevládze, zistila, ako veľmi sa mýlila.

Bála som sa byť sama sebou. Radšej som mnohokrát nepovedala svoj názor, aby jednoducho „bolo dobre“. Hľadela som len na to, čo chce on, pritom jeho nezaujímalo, čo chcem ja. Plakala som osamote a len výnimočne sme sa spolu smiali. A toto všetko som, ja hlúpa, kedysi nazývala láskou. 

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Keď sa zamiluješ do ženy, ktorá bola zlomená...

Áno, viem milovať. Viem sa rozdať a občas nepozerať na to, čo potrebujem ja. Viem vycítiť, kedy mám len mlčky počúvať a naopak rozprávať v ten správny moment. Viem byť tu a teraz, keď to niekto potrebuje… Ale zároveň viem, aké je dôležité zvážiť, komu túto svoju stránku ukážem.

Časom som zistila, že láska sa nemeria počtom kvetov ani vyslovených „milujem ťa.“ Láska sa meria chvíľami, kedy jednoducho cítiš, že tento človek je to, po čom si vždy túžila. Meria sa okamihmi, kedy ani na chvíľu nepochybuješ, či to, čo práve prežívaš, je skutočné.

Myslela som si, že jeho odchodom stratím všetko. V skutočnosti však ten, kto stratil viac, bol práve on…

Jedného dňa si uvedomíš, že si sa dostala do fázy, kedy jednoducho prestávaš niečo akceptovať. Nebudú ťa ovplyvňovať cudzie názory. Nebudeš sa pozastavovať nad niekoho správaním. Nebudeš sa báť, že ak prejavíš svoje ja, niekoho stratíš. Pretože budeš vedieť, že to, ak budeš sama sebou, neodradí tých, ktorí k tebe skutočne patria.

Každá z nás si zaslúži, aby dospela do fázy, kedy prestane premýšľať, či je pre niekoho dosť dobrá, dosť pekná, dosť výnimočná, a začala zvažovať, či práve tí, kvôli ktorým sa ona tak veľmi snaží, sú „dosť“ dobrí a výnimoční pre ňu. 

Dlhé roky som si myslela,  že ukázať svoje slabosti je jednoducho slabosť. No dnes viem, že je naopak… Je to výsada ľudí, ktorí už majú niečo za sebou, a tak vedia, že i to, ak požiadajú o pomoc, ich robí čoraz silnejšími.

… … … … …

Menej slov, no viac myšlienok… Ak milujete citáty, určite vás zaujme naša najmenšia knižka Úlomky. Zakúpiť si ju môžete TU.

Facebook komentáre