Mám pocit, že sa všetko okolo mňa zbláznilo. Alebo som to ja – tá bláznivá?? Zbláznená do života, do niečoho spontánneho, do túžby milovať, byť milovaná, byť nadchnutá, zapálená pre cit, dať niekomu samú seba celú…

So zovretým hrdlom píšem tieto riadky, pretože vraj pomáha, hodiť to na papier. Tak skúšam. Je to len ďalšia
z možností, aby mi tá úzkosť nezobrala energiu a chuť sa na svet pozerať krajšie, lepšie. S úsmevom. Plač. Nepomáha.

Sedím v aute, slzy mi zalievajú tvár, z plného hrdla revem slová piesne: „ třeba pochopíš, jak je těžké nemilovat“…

pinterest.com

Tak veľmi ho chcem, túžim, aj keď je veľa varovných signálov, prečo by som to mala nechať tak a rýchlo utekať preč. Napriek tomu ma to ťahá späť. Netuším dôvod. Som silná, vždy som bola,som realista, občas pesimista, čakám vo všetkom háčik. Vždy sa objaví. Pýtam sa, kde robím chyby. Pretože už aj na to dozrel vek, čas a skúsenosti, vidieť ich aj na sebe.

Chcem dať všetko, dávam všetko. Bolí to. Usmievam sa do zrkadla, ale oči ma prezrádzajú. Držím si na tvári masku, pretože som „silná“. Nechcem, aby videl niekto moje slabé miesta, nechcem si pripadať slabá, ako by bola hanba priznať, že už nevládzem, že ma niečo zlomilo.

Myslela som, že prišiel do môjho života iba na kávu a na druhý deň bude z mojej hlavy preč .Veď už nemám predsa 15. Ale omyl. Je tu krátko. Niekto by to nazval chvíľkovým ošiaľom. Sama netuším, prečo to tak cítim.
Hnevám sa na seba, že nedokážem povedať dosť !!! Nečakať, kým si niekto uvedomí hodnoty, prestane byť sebec. Nemôžem však niekoho prinútiť a vyžadovať si čokoľvek. Asi na to musí prísť sám, vystúpiť zo svojej zóny komfortu, odpustiť a opustiť svoju minulosť.

Pritom má v sebe veľa čarovných vecí. Je pozorný, všímavý, prítulný, múdry…Prvýkrát v živote som kráčala ruka
v ruke s mužom a bola hrdá. Áno, páči sa mi…Má aj to zlé, čo nás ženy priťahuje. Miestami narcis, ktorý sa rád
počúva, aj keď nehovorí priamo o sebe.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Už sa nechcem obzerať späť

A teraz sedím na posteli a chcem písať, ako mi ublížil. Ako mi ublížili jeho bozky, jeho dotyky, tých pár dní a nocí, ktoré sme spolu prežili, jeho slová o budúcnosti a predstavách. Ako mi to zlomilo dušu.

Nepomáhalo nič. Nepúšťa vás, ale ani nedrží.

Neistota, nevedieť na čom som, čo chce, nechce, cíti. Chcem len úprimnosť. Prečo tá náladovosť, tá ignorácia, vlažný záujem. Na čo to bolo všetko dobré??Tie všetky pekné reči, tvoja unesenosť zo mňa…Čo to má znamenať??? Ty si bol ten, čo chcel všetko hneď a teraz chceš urobiť krok vzad??

pinterest.com

Prišla pointa…Páčim sa mu, je so mnou rád…ALE…Vraj sa asi nedokáže vzdať svojho komfortu, času, ktorý by nemal úplne vo svojej réžii. Venovať ho niekomu inému ako sebe. Nebrať na nikoho ohľad, dopriať sám sebe čokoľvek. Byť s niekým, iba keď on bude chcieť.

Vzťah ale predsa nie je o tom, byť sebec…Práve naopak. Nie je to predsa obeta, sebazaprenie, ujma. Má ti niečo dávať, nie brať. Cítiť to tak, chcieť to.

Moje posledné slová v ten večer boli : „ vravel si, že všetko je o peniazoch. Jediné, čo si za ne nekúpiš, je čas…A jediná cenná vec, ktorú Ti môže niekto venovať, je jeho čas.“

Na otázku, či mi môže zavolať, keď sa bude chcieť stretnúť, som odpovedala – môžeš. Moje ego, hrdosť a úcta k samej sebe by povedalo : „ Môžeš mi zavolať a ja uvidím ,či budem mať čas“.

Nedokázala som to, neviem prečo, hnevám sa na seba. Odchádzam so slzami na perách…

coverphoto: Photo by Timothy Paul Smith on Unsplash

OD: Gabriela Pišteková

Facebook komentáre