Čo ak som niekomu nevedomky zlomila srdce?
Čo ak som niekomu dávala zbytočné nádeje?
Čo ak som si toto ani neuvedomovala, a tak ľuďom ubližovala?
Dokážem žiť s týmto pocitom? Nedokážem, a tiež neviem, ako sa ho zbaviť… Ako sa zbaviť kameňa na srdci, ktorý ma ťaží… Ako vysvetliť všetko, čo som spravila zle… Ako sa ospravedlniť ľuďom, ktorých sa to týka… Ako začať odznova a s čistým štítom…
Bol si kamarát. Teda si. Stále. Ak to tak berieš aj ty. Poznali sme sa len krátko, no ja som sa z nejakého dôvodu „zaľúbila“… Dá sa to nazvať zaľúbením? Ktovie, ako by to opísali iní. Keď som ťa videla, vždy som sa cítila šťastnejšia…
pinterest.com
V tom čase si mal priateľku, no aj napriek tomu si si občas písal so mnou… Pamätáš? V čase, keď mi nebolo najlepšie, si mi odpísal a upokojil ma. Napísal si vety, ktoré si dodnes pamätám… Tam niekde v hĺbke sú zaryté a nedajú sa nijako prekryť. Už celých 5 rokov ich ukrývam, občas si na ne spomeniem a posuniem sa vpred. Dodajú mi silu. Ďakujem Ti.
No chcem sa ospravedlniť…
Možno to ani nie je moja vina, ale ako sa vraví – človek nikdy nevie. S priateľkou si sa rozišiel… Možno to nebolo kvôli mne, možno ste mali problémy, možno ste nenašli to, čo ste obaja hľadali. No aj napriek tomu sa chcem ospravedlniť, pretože päť rokov rozmýšľam nad tou možnosťou, že som mohla byť jednou z príčin.
A tiež ti ďakujem, že si tu. Že si občas píšeme alebo sa náhodne stretneme. Neviem, ako je to možné, ale vždy mi napíšeš, keď sa cítim úplne mizerne, a tak mi hneď zlepšíš náladu… Dokážeš ma rozosmiať, vieš ako podpichnúť. Preto máš v mojom srdci špeciálne miesto.
Ďalší zlom nastal, keď som spoznala teba…
Kamarát. Ďalší dobrý kamarát. Vždy som sa s tebou vedela porozprávať. Vždy som ti povedala, čo ma trápi. A ty si mi na oplátku daroval objatie, v ktorom som sa cítila silná. Cítila som, akoby niekomu na mne záležalo.
Spomínaš si na deň, keď som ti dala pusu na líce? Alebo na deň, keď sme sa poslednýkrát videli? Keď som sa s tebou nedokázala rozlúčiť? Nie že nedokázala… Nechcela som. Nechcela som prísť o niekoho vzácneho. Pamätáš sa na deň, keď som ti prezradila, že mi na tebe „kúsok viac“ záleží? Ty si povedal, že by si ma zranil… Avšak práve mám pocit, že teraz som ranila ja teba. Ty určite vieš čím… Mrzí ma to, ale nechcem prísť o skvelého priateľa….
pinterest.com
Prečo sa človek do niekoho zamiluje a nakoniec mu aj tak ublíži?
Prečo si my ľudia takto ubližujeme… Má to význam? Nemá… Tak prečo nežijeme svoj život naplno a bez starostí, bez zbytočných sklamaní a klamstiev.
Prišla prvá láska. Nečakala som nič z toho, čo som zažila. Nečakala som, že v čase, keď som sa cítila úplne neviditeľná a na dne, si ma niekto všimne. Niekto, kto mi ukáže, ako si začať konečne užívať život. Prišiel niekto, s kým som sa dokázala rozprávať neustále aj šesť hodín a cítila som sa výnimočne.
Prvýkrát v živote. Pamätám sa, ako som s tebou chodila stále niekde von. Každý deň bol iný. Každý niečím výnimočný. Väčšinou sme sa vozili, ale vždy sme šli niekam, kde bolo málo ľudí, pretože som z nich mala paniku. Chápal si to…
Avšak panika zostala, ale osoba nie…
No už som s tým zmierená. Trvalo to dlho, ale zvládla som to. Uvedomila som si, že som spravila chyby aj ja. No čas už nevrátim. Nedokážem zmeniť nič z minulosti. Ale viem, že ti ďakujem za všetko, čo sme zažili. Ďakujem za úžasných ľudí, ktorých som vďaka tebe spoznala. Ďakujem, nezabudnem, ale už sa ani nehnevám…
A na záver posledný muž, ktorému sa musím ospravedlniť. Si to ty. Ty, ktorý si prišiel v čase, kedy som nevedela, čo robiť. Prišiel si znenazdajky a ja som nič nechápala. Spočiatku mi to prišlo ako zázrak. Sám si tvrdil, že náhody neexistujú a toto nemôže byť len tak. Dlhú dobu som si to myslela aj ja.
Verila som tvojim krásnym vetám, ktoré ma tiež držali nad vodou. No po pár týždňoch nastal zlom. Nie v tebe, ale vo mne, akoby som sa zľakla. Uzavrela som sa. Akoby som necítila nič iné, len sklamanie a strach. Bála som sa. Priznám sa. Stále sa bojím.
pinterest.com
Neviem, ako začať ľuďom dôverovať…
Je to ťažké. Nedá sa to zmeniť nejakou zázračnou vetou, že to všetko bude v poriadku, nik ti neublíži… Strach z neznámych ľudí je pre mňa najväčší problém. A viera v to, že mi títo ľudia nezlomia srdce, je mizerná.
Priznám sa, nevedela som, čo robiť. Nedokázala som sa na nič sústrediť, nepamätala som si ani polovicu toho, čo kedysi. Nebola som šťastná ako rok dozadu. V tom čase tu ale pre mňa boli kamaráti, ktorí ma podržali.
Nevedela som, či sa mám tešiť…
Z toho, že opäť niekto prišiel, alebo sa trápiť nad tým, že možno znovu zažijem sklamanie… A tak som sa rozhodla dať si od všetkého pauzu. Rozmýšľať. Preto som ti asi ublížila. Nevedel si nič. Nevedel si, prečo som ti prestala písať, ani dokedy to potrvá…
Nechcela som ťa raniť, no aj tak sa mi to pravdepodobne podarilo. Pretože som znova stroskotala niekde v polovici… A len mojou vinou. Tým, že som zbabelá a ľuďom, ktorých dobre nepoznám, nedám šancu.
Všetky vety, všetky pekné okamihy, ktoré som s týmito osobami zažila, mám uložené niekde hlboko v pamäti a srdci zároveň. Všetko si dokážem opäť prehrať tak, ako to bolo.
pinterest.com
No to, čo nedokážem pochopiť či vysvetliť, je to, ako som sa zachovala…
Zbabelo? Úboho? Konala som tak kvôli sklamaniu? Vážne nedokážem nadviazať nové vzťahy? Nedokážem novým ľuďom dôverovať? Dokážem dôverovať ešte niekomu? Dokážem sa s ľuďmi rozprávať tak, ako kedysi? Ako dávno predtým, kým som z nich nezačala mať panický strach?
Začala som práve preto písať? Možno už nikdy neprestanem, lebo toto je asi jediný spôsob, ako dokážem vyjadriť to, čo mám na srdci… To, čo ma trápi. To, čo mi nedá spávať. To, kvôli čomu som preplakala noci, kvôli čomu som bola úplne na dne…
Ktovie, koľkí ľudia mi zlomia srdce, a naopak, koľkým nevedomky zlomím ja…
Autor: Saška
Coverphoto: Photo by Adolfo Félix on Unsplash
