Presne v tieto večery, keď nemôžem zaspať ani po náročnom dni, ktorý som prežila, a cítim sa tak veľmi osamelo aj v byte plnom ľudí, sa mi v hlave prehráva vlastný film plný krásnych spomienok. Spomínam si na momenty, keď som mala iskričky v očiach, motýle v bruchu, triašku v kolenách, úsmev na perách a môj smiech sa ozýval na kilometre ďaleko. Moje srdce bolo plné lásky, krásnych západov slnka, nekonečných rozhovor a úprimných objatí.

Zažila som za krátke obdobie toľko vecí, koľko mnoho ľudí nezažije za celý život. Veľakrát som sa ani nechcela vrátiť domov, ani sa mi nechcelo ísť spať, lebo som si myslela, že snívam, aj keď bdiem, a občas si želám, aby som mohla vrátiť čas a aspoň na okamih, čo i len na pár sekúnd, to zažiť znova.

unsplash.com

Odísť večer a vrátiť sa na druhý deň ráno a potom spomínať na noc plnú zážitkov…

Zotrvať čo i len o sekundu dlhšie v objatí ľudí, ktorých som milovala, a zabudnúť na to, aký krutý môže byť svet navôkol. Bola som vďačná, že môj život vyzerá ako sen a aj napriek tomu (či možno práve kvôli tomu) ostalo toľko vecí nevypovedaných. 

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Otvor oči a vnímaj svet okolo seba...

Občas by som najradšej vykričala do celého sveta, ako veľmi som vás milovala a ako strašne mi chýbate, ale viem, že tým už nič nezmením. Uvedomujem si, že veľmi neviem prejavovať svoje city k ľuďom, ktorých milujem, ale sľubujem, že ak by vám niekto ublížil, tak privediem aj peklo na zem a všetko vyriešim. 

Čo bolo, bolo… 

Už to nezmením, už nevrátim späť čas, aby som napravila svoje chyby. Už nemôžem povedať, ako veľmi vás milujem, že ste môj celý svet. Už sa musím naučiť žiť bez vás, navždy vás musím pustiť a nechať ísť. 

Možno nám bolo od začiatku súdené, aby sme si dali do života toľko krásnych spomienok a nikdy na seba nezabudli.
Možno nám to nikdy nemalo vyjsť, možno už navždy máme na seba spomínať len s úsmevom na tvári a láskou v srdci. 

Autor: Petra Pažičanová

Coverphoto: Photo by Zohre Nemati on Unsplash

Facebook komentáre