Mlčíme, aby sme nikomu neublížili. Bojíme sa vysloviť svoj názor, pretože sa chceme vyhnúť konfliktom. Máme pocit, že nám aj tak nik nebude rozumieť, že naše slová nepadnú na úrodnú pôdu a namiesto vyriešenia celej situácie sa namočíme do ešte väčšieho problému. A preto sme ticho. Zatajujeme svoje emócie. Odmietame prehovoriť. Trápime sa len vo vlastnom vnútri. Zraňujeme seba, aby sme nezranili iných…

Bojíme sa, že o druhých prídeme, ak nahlas povieme, že sa nám niečo nepáči. V skutočnosti však zraňujeme všetkých, ktorí sa v našej blízkosti vyskytnú. Pretvárka, i keď dobre mienená, zatajovanie vlastných pocitov, tlak na hrudi, ktorý nám vháňa slzy do očí vždy, keď chceme vykríknuť… Nikdy to nebude viesť k šťastnému koncu. A ty to dobre vieš.

Pamätaj na to, prosím

pinterest.com

Vždy, keď si povieš, že ti to nestojí za to. Že radšej prehltneš svoj smútok, pretože sa bojíš, že nebudeš pochopená. Mysli na to, že žiaden vzťah nemôže fungovať, ak sa budeš potichu utápať vo svojom žiali. Ak nikomu nepovieš, že ťa niečo trápi, že ti svojím konaním ubližuje. Kto sa bojí prehovoriť, musí sa zmieriť s tým, že navždy bude čeliť problémom, na ktoré je úplne sám.

Vyslov to…

Pokojne, pomaly a s rozvahou. Neboj sa povedať, čo cítiš. Ako dané veci v skutočnosti vnímaš, povedz, čo ťa zraňuje, čo ťa robí nešťastnou. Nezakrývaj nič… pred nikým. Úprimnosť si žiada odvahu, no ty ju v sebe máš, ver mi. Len sa jej netreba báť. Pravdivé slová, ktoré adresuješ svetu, sú znakom toho, že si úprimná sama k sebe. Že si vážiš seba a zároveň aj druhých, pretože nechceš, aby ste vedľa seba žili v pretvárke, tvárili sa, že sa nič nedeje, hoci v skutočnosti sa toho deje mnoho.

Priznávam, aj ja som taká bola. Ešte nedávno… Mnohokrát som prehltla slová, ktoré som mala na jazyku. Vravela som si, že musím ľudí milovať takých, akí sú. Akceptovala som ich so všetkým, čo k nim patrí. A tým som len nechávala voľný priebeh skutočnostiam, ktoré ma neskôr poriadne zaboleli. Dalo by sa povedať, že som veľakrát priam podliezala svoju sebaúctu. Dnes to ľutujem. Mnohým nedorozumeniam sa dalo predísť, ak by som v sebe neživila strach priznať sa s tým, čo ma vtedy trápilo.

Či si to chceme pripustiť, alebo nie… Ticho vedie k odlúčeniu.

pinterest.com

Raz to totiž príde. Nastane deň, kedy už nebudeš schopná ďalej to v sebe dusiť. Povieš všetko, čo ťa už dlhý čas sužuje, a vôbec pritom nebudeš príjemná. Už sa to viac nebude dať udržať. Alebo jednoducho len prídeš na to, že ti ten človek po toľkých rokoch za to vôbec nestojí. Iba nad ním mávneš rukou a v tichosti, bez akéhokoľvek vysvetlenia odídeš.

Roky krivdy, ktorú cítiš, v tebe zanechajú stopu. Nezmazateľnú, takú, ktorá sa už nebude dať napraviť jedným rozhovorom. Musela by si rozprávať celé hodiny – o všetkom a zároveň o ničom. A ty už to nechceš…  Vieš, že ten pravý čas sa už pominul, teraz je už neskoro, a preto sa len posledným hlbokým pohľadom rozlúčiš.

A to všetko len preto, že kedysi ťa brzdil strach. Strach z nepochopenia, strach zo straty, ktorá neskôr aj tak prišla. A bolí o to viac… Navždy ťa bude sužovať otázka, čo by bolo, ak by si vtedy prehovorila…

Autor: Lucia Skoncová

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Keď som zabudla, kým v skutočnosti som

Coverphoto: pexels.com

Facebook komentáre