Beznádejným pohľadom sledujem cigaretový dym stúpajúci ku stropu. Kdesi pri mne leží minutá krabička cigariet a fľaša s alkoholom. Nespoznávam sa, takáto nie som. Či skôr, nebola som taká.
Som spomienka, na ktorú nechceš myslieť, ale ona sa zjavuje znova a znova vo chvíli, keď sa chceš pohnúť ďalej. Som výčitka tvojho svedomia, ktorá ti nedovolí spať. Moje zlomené srdce je tvojím najväčším hriechom.
Ako ďaleko sme už zašli, aby sme zabudli? A vždy sa znova vraciame na miesto, kde sme stratili jeden druhého.
Aké zvláštne je chodiť sama po tých miestach, kde sme boli spolu. Ako môžem len tak prejsť okolo miesta, kde som bola šťastná? Dočerta, čo ďalej? Čo ďalej bez teba…?
pinterest.com
Bol si tým najlepším, čo som si myslela, že nikdy nenájdem. Jediný, s kým som si rozumela aj bez slov. Jediný, pri kom som bola skutočne šťastná, hoci som si to uvedomila neskoro.
Vraví sa, že keď sa s niečím zmierime, vtedy sa to zmení. A ja som sa skutočne snažila prijať, že si preč. Presviedčala som sa, že si šťastný, máš, čo si chcel. A že keď si šťastný ty, tak môžem byť aj ja. Ale nič sa nezmenilo. Naučila som sa dobre predstierať, že som okej a že mi nič nechýba.
Stále na seba myslíme. Stále si chýbame. Stále sa máme radi. Nedokážeme zabudnúť. Napriek tomu sme od seba vzdialení.
To je také naše…
Pýtaš sa na mňa mojich známych…
Ja sa pýtam na teba tých tvojich. Pretože potrebujeme vedieť jeden o druhom. A keď si náhodou ,,omylom” napíšeme, nedokážeme prestať, pretože sa stále máme o čom baviť, akoby sa nič nestalo. Potom mi zrazu pošleš darček s odkazom, že poznáš sentimentálnu hodnotu vecí a že ďakovať nemusím. Mala to byť rana z milosti alebo znamenie, že si ešte nezabudol?
Kedy konečne zabudneš?! Kedy zabudneme…?
Tak dobre, poďme sa trápiť takto ďalej! Ako dlho to vydržíme? Obaja sme unavení z toho, že sme stále kdesi na ceste, no nemôžeme nájsť cestu k sebe. Obdobia, kedy sme v pohode, striedajú obdobia depresie. Dni, keď vravím nahlas „Nikdy viac!“ sú tie, kedy šepkám „Ešte raz…“ Ty sa považuješ za melancholického človeka? Och zlato, šťastie, že nevieš, čo je so mnou. Môj život je plný detailov, ktoré mi neustále pripomínajú, že si nikdy tak celkom neodišiel. Môžem sa z toho zblázniť, nič sa nezmení. Toto je krik, ktorý nikto nepočuje.
Vieš, aké je to beznádejné?
Keď viem, že si blízko, a pritom tak ďaleko. Keď namiesto teba objímam iba vankúš. Keď som cez deň na káve s najlepšou kamoškou a spolu sa smejeme na zážitkoch, ktoré si musíme porozprávať, ale večer už jej volám, že takto žiť nedokážem. Áno, je to presne ona, tá, čo nás videla spolu a čo pri správe, že medzi nami nikdy nič nebolo, vyhlásila rozhodné: „Neverím!“
Poďme si klamať ďalej. Veď to sme predsa my! Poďme sa hrať, že stále neveríme na osud. Čo by sa stalo, keby sme mohli vrátiť čas? Odišiel by si znova? Dala som ti tisíc šancí, čo by si urobil, keby si dostal tú poslednú, ktorú som ti nikdy nedala?
A nie, nechoď na mňa s tým, že sme boli len „kamoši“! Keby to tak bolo, už dávno by si na mňa zabudol.
Kedy sa to stalo? Kedy sa z nás stali dvaja, pre ktorých slovo zbohom neexistuje, pretože ho nedokážeme vysloviť?
pinterest.com
Buď odíď a zabudni, alebo sa vráť, ak to nedokážeš…
Ale nestoj vo dverách. Nevieš si predstaviť, aká som po tých troch rokoch unavená. Je to ako kameň, ktorý ma ťahá dolu napriek tomu, že ja sa snažím vyplávať. Ale obaja vieme, že keď sa jeden z nás niekam pohne, ten druhý ho bude nasledovať. Môžeme ísť každý na opačný koniec sveta, aj tak si naše duše nájdu k sebe cestu.
Prosím ťa, aby si odišiel. Ale nedovolím ti odísť. Vravíš mi, že odchádzaš. Ale nedokážeš to.
Vraj takto si to nechcel…
Tak potom, čo sme chceli? Stal sa z nás nekonečný príbeh, pretože ani jeden nechce odísť, ale nemôžeme ísť ani bližšie k sebe. A tak sme obaja na mieste, kým si neuvedomíme, ktorá z ciest je ťažšia. Či spolu, alebo od seba.
Napokon, sme v tom spolu. Sami sme sa odsúdili na to, že jeden pre druhého sme sa stali synonymom trápenia. Obaja plníme internet depresívnymi fotografiami, piesňami a statusmi a sme smutní z toho, že je smutný ten druhý. Nuž, takí sme, však?
Čas sa nedá vrátiť späť, ani ten, ktorý strácame váhaním. A viem, že rozhodnúť sa musíme teraz, kým neodídeme príliš ďaleko.
Coverphoto: unsplash.com
