Nočné prechádzky a v hlave milión otázok. Vysedávanie na balkóne, pod hviezdami a vedľa mňa hádam krabička vyfajčených cigariet. Poznáš to, však? Taký ten stav, kedy na tvoje otázky nemá kto odpovedať. Nikto ti neodpovie, prečo práve ty, prečo práve on a prečo toto všetko? Nikto ti nepovie, že s láskou to nebude ako vo filmoch. Že nepríde a nezaklope na dvere s prsteňom v ruke a ty budeš hneď vedieť, že je ten pravý. Garantujem ti, že to tak ľahké nebude.
Ako sa hovorí, život ťa sa spraví šťastným, ale najprv ťa čo-to naučí. Presne ako láska. To ona je to najväčšie šťastie, ale ešte predtým, ako ti ukáže svoju pravú tvár, ti venuje pár prebdených nocí a ešte niečo navyše.
Pocit, kedy už nevieš, ako ďalej. Kedy už neplačeš, lebo vieš, že už nie si dieťa, tvoj plač nikoho nedojme a v ničom ti nepomôže.
Neustála otázka, prečo sa to deje tebe, a obviňovanie každého naokolo…
Dni, kedy sa ti nebude chcieť ani dýchať, lebo tá povestná diera v hrudi ťa bude páliť a ty zistíš, že láska môže občas naozaj spôsobiť aj fyzickú bolesť. Prebdené noci a dni, kedy sama nebudeš vedieť, čo robíš, ale budeš fungovať, lebo nebudeš mať na výber. Lebo aj keď sa tvoj malý súkromný svet zastavil a ty budeš stáť na jednom mieste ohromená tým všetkým, tak svet vôkol teba sa bude ďalej hýbať, akoby sa nič nestalo.
pinterest.com
Musím ti povedať, že presne toto som prežila. Áno, prežila. Boli aj chvíle, kedy som lásku neznášala a preklínala, ale dnes sa musím osudu a životu poďakovať za každú jednu ranu pod pás. Každá jedna ma niečo naučila. O mne samej, o živote alebo o ľuďoch okolo mňa. Uvedomila som si, že lásku si musíme zaslúžiť a nemôžeme ju žiadať, pokiaľ ju nevieme dávať. Nemôžeme žiadať oddanosť a vernosť, kým nie sme pripravení toto všetko ponúknuť aj my. Každá jedna rana ma robila silnejšou.
Naučila som sa aj to, že keď ide o lásku, nezáleží na tom, kto si čo myslí…
Jediné, na čom záleží, je to, čo cítiš. To, čo máš hlboko v srdci, lebo to ťa nikdy nesklame. Nezáleží na tom, ako ti každý bude hovoriť, že to nemá cenu, že to nie je ten pravý a že to máš pustiť. Nerob to. Pokiaľ ty sama cítiš opak, ver len sebe. Počkaj, koľko bude treba. Počkaj, kým búrka prejde, a nezastavuj sa počas cesty. Prejdi si vlastným peklom. Rob to tak dlho, kým budeš mať nádej, vieru a pocit, že na konci ťa čaká ON.
Vieš, verím v to, že na lásku sa čaká… Na tú ozajstnú, pravú. Že si musíme aj niečo vytrpieť, lebo v opačnom prípade by sme si ju nevážili. Že musíš byť bez toho človeka a musí ti tak neskutočne chýbať, aby si si neskôr mohla vážiť jeho prítomnosť. Verím v rovnováhu života a verím, že takisto je to s láskou. Lebo bez tých bezsenných nocí a bez tej bolesti by sme nikdy nepoznali ozajstnú hodnotu toho, keď môžeme zaspávať v jeho náručí.
Verím, že každá bolesť je na niečo dobrá. A, prosím, ver aj ty. Aj keď si práve uprostred búrky a nevieš, ako ďalej. Aj keď si myslíš, že to nikdy nebude dobré. Ale áno, bude. Pokračuj, bojuj a počúvaj svoj vnútorný hlas, lebo on ťa nikdy nesklame…
Coverphoto: Photo by wenkui xiao on Unsplash
