Myslela som si, že to bude trvať navždy. Mala som pocit, že to, čo máme, je už večné. Musela som si však priznať, že sa mýlim. Nie som jediná, viem, deje sa to veľmi často. Zostala som sama a možno by si niekto myslel, že ma to položí, no opak sa stal pravdou.
Vieš, ja som pred rokmi bojovala o nás s takým nasadením, že som svoju dušu unavila…
Dávala som toľko tebe, že som občas zostala prázdna ja sama. Vtedy som si sľúbila, že ma nikdy viac nepoloží nič. Tie chvíle mi dodali takú vnútornú silu o ktorej som ani nevedela, že ju mám.
pexels.com
Milovala som ťa…
Každý, kto ma pozná, vie, že si bol pre mňa všetkým. Nie som typ ženy, ktorá vidí stred vesmíru vo svojom chlapovi. Nikdy som taká nebola. Bol si však môj istý bod. Môj domov… To všetko, za čo som bojovala.
Keď to však nešlo, bolo mi jasné, že je koniec. Neprišlo zrútenie. Žiaden hysterický plač v kúpeľni. Žiadne vyfajčené škatuľky cigariet ani vypité fľašky vína v zúfalej snahe nájsť tú pravdu na ich dne. V niektorých chvíľach som to čakala. Bola som pripravená, že to príde, tak ako to prišlo vždy, roky predtým.
Dostavil sa smútok. Nostalgia, ale hlavne vďačnosť, že som niečo také mohla prežiť. Vieš, tie dni bez teba mi dali tak neskutočne veľa. Tie dni z minulosti. Kedy som išla na dno svojich síl. Kedy som bojovala sama proti sebe, proti svetu. Dni, kedy som sa preklínala a bojovala s vlastnými pocitmi.
A teraz dni bez teba…
Tie, kedy len sedím a zamýšľam sa, ako som sa sem dostala? Ako som dospela. Ako som sa za tie roky naučila, že niekedy je boj zbytočný. Že nie každá rozprávka trvá naveky, ale to, že sa skončí kapitola, neznamená, že treba zavrieť celú knihu. Príbeh pokračuje a je stále rovnako nádherný, aj keď sa hlavné postavy zmenili.
Naučila som sa, že život je tak veľmi krátky na to, aby sme preplakali dni alebo mesiace nad niečím, čo vlastne aj tak nezmeníme. Keď sa vzťah nepodarí, nie je to koniec sveta. Samozrejme, že máme plné právo byť smutní, ale s nadhľadom, čo mi tie roky po tvojom boku dodali, viem, že to aj tak nezmeníme.
Neskladajte skladačku, ktorá do seba už raz nezapadla. Neskúšajte dávať puzzle na miesto, kam nepasuje. Ono si to možno istý čas nikto nevšimne, ale raz aj tak všetci prídu na to, že ten dielik tam nemá čo robiť.
pexels.com
Vďaka tým dňom bez teba, som sa naučila veci prijímať…
Ja, najväčší hurikán v okolí. Ja, ktorá som bola schopná sa pohádať aj s predavačkou v Tescu. Ja, ktorá som mala chuť sa hádať s celým svetom a ísť si za svojou pravdou…
Dnes viem, že je to zbytočné. Že moja pravda predsa nie je žiadna rovnica v matematike, ktorá má len jeden výsledok. Je to čisto môj názor a možno nikto iný nebude mať rovnaký ako ja. A je to v poriadku…
Nemám už potrebu kričať do sveta všetko. Nemám potrebu vysvetľovať, prečo som sa nezrútila a prečo som ťa len tak pustila. Nemám potrebu vyvracať tvrdenia, že to predsa ani nebola láska, keď bol rozchod bez cirkusu.
Stačí, že to viem ja. Stačí, že ja mám pokoj na duši, že ja viem, čo vedieť mám…
Coverphoto: pexels.com
