Hovorí sa, že ten, kto chce porozumieť žene, musí si na to vyhradiť dva životy dopredu. Nerobiť nič iné, len blúdiť hlbinami ženskej duše, robiť si detailné poznámky a následne na to ich hrubou červenou fixkou aj škrtať.

A nakoniec…

Nakoniec si po premárnených dvoch životoch bez akýchkoľvek výsledkov vyhradiť ešte ten tretí, aby sa z toho zážitku pozbieral. Ale, ruku na srdce, s nami mužmi to nie je o nič lepšie.

Tiež mám občas pocit, že sme tak jednoduchí, až sme komplikovaní. Alebo skôr to, čo chceme a čo je tak prosté, podávame asi prapodivne zložitým spôsobom. Možno medzi mužským a ženským svetom existuje nejaké vzduchoprázdno, ktoré všetky dôležité informácie pohltí. Inak si neviem predstaviť, prečo sa nám v našich životoch dejú stále tie isté veci. I keď možno… možno je to osud, prípadne to má na svedomí niekto, kto sa rád dobre a často baví.

Chceme mať pocit, že sme milovaní, pre vás jedineční a nikým nenahraditeľní.

pinterest.com

A tento feeling sa nám dostane len vtedy, keď na margo našich činov vyslovíte nejakú tú pochvalu. Viem… Áno, viem, že pravidelne niečo pobabreme, na niečo zabudneme a aj tak si to musíte urobiť samy. Ale verte, že to nerobíme naschvál.

Naposledy môj vzťah skrachoval na vete: „Bože, Viktor, nechaj to…“ Následne na to mi z rúk bolo násilím vytrhnuté akékoľvek kuchynské alebo iné náčinie, ktorým som chcel svojej láske dokázať, že som chlap, ako sa patrí, a som schopný pomáhať jej so všetkým, čo má na svojich útlych pleciach. Ale to som nikdy nestihol. Viktor, nechaj to! mi doteraz zvoní v ušiach a moje hrdinské ja plače do vankúša.

Dajte nám šancu. Aj keď potom zbadáte omrvinky, rozliate mlieko, kuchyňu ako po výbuchu, odtok ešte viac upchatý ako predtým či rozmontovaný vodovodný kohútik, ktorý už do pôvodného stavu nezloží ani ten najvyšší. Raz sa to naučíme. Raz prídeme na to, ako sa pomáha a ako vám pri tom nespôsobiť srdcovú zástavu.

A keď náhodou už aj pociťujete nejaké tie príznaky náhlej srdcovej slabosti, verte, že krikom sa nič nezlepší. Usmejte sa a povedzte niečo vtipné, tak ako to robíme my, keď vás pozorujeme, ako hľadíte do preplnenej šatníkovej skrine a bedákate, že nikam nemôžeme ísť, pretože si nemáte čo obliecť.

Každé pohlavie má svoje tienisté stránky a je len na nás, ako sa k tomu postavíme. Či si povieme, že tá naša polovička je tak roztomilá, že by sme ju najradšej zjedli, alebo vyvoláme hádku, ktorá nás potom mrzí…

Ja som vždy miloval tie malé neduhy svojej lásky. Aj keď sme meškali, aj keď bola nasratá a neprístupná ako strážny vlčiak v priemyselnom objekte. Ale bola to ona a bola v tú chvíľu moja, tak som ju miloval takú, aká je. No doteraz som nenašiel nikoho, kto by sa rovnako pozrel aj na mňa a povedal: Viktor, ty si tak neschopný, že ťa milujem čoraz viac.

Chceme odpovede.

Priame, úprimné a podložené na pravde. Na otázku Čo ti je, miláčik? odpoveď Nič! nestačí. A už vôbec nie, ak je sprevádzaná pohŕdavo-nasrdeným podtónom. Potom sa aj v nás mieša celá škála pocitov. Sme mierne pobavení, zahltení otázkami ešte viac než predtým, ako sme vyslovili túto zradnú vetu, svojím spôsobom aj zúfalí a to všetko prerastie do znechutenia a uvedomenia si, že vidina príjemného rána/večera sa nám práve rozplynula pred očami.

pinterest.com

A to je niečo, po čom netúžime ani náhodou. Jedno malé Nič! nám dokáže skaziť deň, lebo pokoj a poriadok v našich myšlienkach je absolútnym základom pre naše blaho. Vaším Nič! sa však všetko zbúra a potom sa nemôžete čudovať, že po dlhšom čase utečieme tam, kde sa cítime spokojnejšie a kde vieme, na čom sme. Mnohokrát balíme kufre a utečieme niekam, kde sme sami, pretože tam na nás žiadne Nič! nečíha.

Chceme úplne elementárne veci…

My muži nie sme veľmi zložité bytosti. Svojím spôsobom sme tak jednoduchí, až je to niekedy problém. Všetko, čo chceme, by sa dalo stručne vymenovať: pohodu, lásku, telesnú blízkosť, žiadne otázniky, žiadne výčitky, plný žalúdok. Je to naozaj úplne banálne a nič iné za tým nehľadajte.

Avšak tak, ako to jednoducho znie, tak ťažko sa to v reáli nachádza. Kto kedy povedal, že práve ženy sú tie bytosti, ktoré sa rady túlia a vychutnávajú si dotyky? Keď som ja v nestráženej chvíli objal svoju polovičku, vytrhla sa mi, akoby ju schmatol bezdomovec so slovami: Nechytaj ma, povedala som ti, že ma bolí hlava/brucho/ucho/žlčník/tretí prst na pravej nohe…

A na Viktora to malo účinok ako facka, a pritom sa chcel naozaj len pritúliť. Hoci keď Viktor zaspával pri telke a bolo treba mojej drahej rozmasírovať stuhnutý krk, vtedy akákoľvek bolesť odoznela. Vtedy kontakt kože na kožu neprekážal. Takže neviem, ako to je s tými dotykmi. Stále sa v tom akosi strácam.

Chceme pocítiť, že sme vo vašom živote dôležití a nik nás nevie nahradiť. Chceme vedieť, že ak by sme padli v boji, niekto nás oplače a celý život bude na nás spomínať ako na muža, ktorý si do hrobu so sebou vzal aj vaše srdce. Hoci už dnes nie sme donútení bojovať vo vojnách, občas sa mi zdá, že si tie vojny vytvárame v našich príbytkoch. A pritom úplne zbytočne…

Coverphoto: Photo by Ben Rosett on Unsplash

Facebook komentáre