Ten zvláštny pocit, keď vieš, že už nič nebude také, aké to bolo predtým. Keď si vyčítaš, že si si tie časy, počas ktorých bolo všetko v poriadku, neužívala viac… Ten pocit, ktorý páli tvoje vnútro, sťažuje každý nádych a pripomína akúsi deliacu čiaru medzi minulosťou a budúcnosťou. Minulosťou, za ktorú by si teraz dala všetko, čo máš, a budúcnosťou, v ktorej nachádzaš len jeden odkaz – že sa budeš musieť preniesť cez veľa bolesti. Lenže ty nevieš ako… Nik ešte nenašiel návod, ako čo najrýchlejšie vzkriesiť svoj vlastný svet, ktorý sa práve zrútil.
Istoty sa zbúrali. Všetky do jednej. A jedinou istotou je zrazu to, že žiadnu istotu už nemáš. Zmenili sa priority, utiekaš k spomienkam, viac ako inokedy si prezeráš staré fotky, pričom ani nevieš, čo presne v nich chceš nájsť. Možno len kúsok minulosti… Minulosti, ktorú dôverne poznáš, ktorá možno nebola vždy úplne ružová, ale bola k tebe láskavejšia ako život, ktorý vedieš tu a teraz.
unsplash.com
Po stýkrát si povieš, že ťa nik nenaučil, čo robiť, keď život bolí…
Keď ti ukáže svoju krehkosť a ničivú silu zároveň. Keď ti vezme niečo či niekoho, kto bol odjakživa prirodzenou súčasťou tvojho bytia, a ty si až teraz uvedomuješ, ako veľmi si to milovala. Keď pochopíš, že roky uplynuli ako voda a ty si si len málokedy uvedomila, aké veľké šťastie si vlastne mala. Hneváš sa, smútiš, vyplačeš si všetky slzy a počkáš, kým sa ti v očiach nazbierajú ďalšie, no nič z toho ti nedáva nádej. Nádej, že raz bude dobre. A ak aj nie dobre, tak aspoň trochu lepšie ako teraz.
Drahá žena, občas prídu chvíle, kedy je hnevať sa na celý svet to najjednoduchšie, čo môžeš urobiť. No nie vždy sa oplatí siahnuť po najľahších riešeniach. Občas najväčšia výzva spočíva v tom, že sa pokúsiš všetku bolesť prijať. Že sa zmieriš s realitou, presne takou, aká je, a povieš si, že zlé, smutné a kruté veci sa proste dejú. Že ľudia sklamú, klamú, podvádzajú a odchádzajú, niekedy nenávratne, niekedy len kúsok ďalej. A pomaly, pomaličky budeš žiť s pocitom, že sa raz nadýchneš bez toho, aby ťa spomienky boleli a aby si si kládla otázky, na ktoré odpovede jednoducho neexistujú.
Vieš, tá najväčšia životná výzva si žiada len pokoru. Pokoru potrebnú k tomu, aby sme našli zmysel života, keď sa k nám samotný život správa nezmyselne.
unsplash.com
Áno, drahá, život bolí…
Niekedy viac, niekedy menej, niekedy tá bolesť na chvíľu utíchne, niekedy bolí natoľko, že radšej popieraš realitu, ako by si sa mala skutočnosti postaviť čelom. No ide o fakt, ktorý proste nezmeníš. Nepomôže, ak sa budeš hnevať, ak budeš veriť v niečo, čo sa nikdy nestane. Občas nie všetko ide tak, ako by sme chceli. Ale to ešte neznamená, že musíme rezignovať. Jediné, čo v týchto chvíľach musíme, je nepýtať sa prečo… No skôr sa opýtať, čo budeme robiť, aby sme sa z toho celého nezbláznili.
Občas totiž nemusíme vedieť, ako prežijeme celý život s touto bolesťou. Ako rýchlo utíchne, ako sa s ňou naučíme žiť, ako a kedy sa raz možno opäť usmejeme. Občas sa potrebujeme sústrediť len na to, aby sme sa dočkali ďalšieho dňa. A potom ďalšieho a ďalšieho… Lebo vieš… Ak nás vie život prekvapiť v zlom, je len otázkou času, kedy nás prekvapí o niečo menej bolestivo. A možno… Nám do cesty postaví opäť niečo nepredvídateľné – niečo, čo nám ukáže, že hoci život občas bolí, dokážeme sa cez to preniesť. To je ten kúsok nádeje, ktorý teraz potrebuješ… Že raz bude lepšie.
Coverphoto: Photo by Ahtziri Lagarde on Unsplash
