Ak by som ho odvtedy, čo sa všetko pokazilo, už nikdy nestretla, myslela by som si, že to bol len sen. Vždy som mu hovorila, že je neskutočný. Na tom sa nič nezmenilo. Často som ho tak oslovovala. Teraz si ho držím v spomienkach ako poklad. Bol iný. Ako nikto predtým a nikto potom… Od začiatku sme vedeli, že to je len krátky spoločný príbeh, ktorý nemá šťastný koniec. Ale nedalo sa tomu ubrániť.
Raz som mu napísala, že sme boli stvorení pre seba, ale nie pre tento svet. Vtedy sme tomu verili. Obaja. Ja tomu verím doteraz. Aké hlúpe…
Neskôr sa však všetko zmenilo, napriek tomu som sa od neho nedokázala držať ďalej. To čo som k nemu cítila, bolo tak silné, že moje racionálne uvažovanie nemalo šancu. Nevedela som sa ho vzdať. Hovorili sme si, že to je príliš, že to je tak veľa, že by sa z toho človek mohol zblázniť. Možno som sa aj…
Nemohli sme spolu byť. Mohli sme o tom len snívať a hovoriť.
unsplash.com
Pamätám si, ako mi nie raz povedal, že o mňa ako o človeka nechce prísť…
Jeden druhého sme sa stále dokola pýtali: „Čo s tebou?“ Bola to naoko nevinná otázka s povzdychom, ale za ňou sa skrývalo oveľa viac. Bola to bezmocnosť nad situáciou, že k sebe nikdy nebudeme skutočne patriť. Nazvali sme to zúfalstvom.
Potrebovala som ho. Milovala som ho. Nedalo sa to zastaviť. Neprosila som o to, aby som to cítila, bolo to krásne a zároveň mi to ničilo dušu. Milovať niekoho tak veľmi a nemôcť s tým nič robiť…. Bolo to ťažké. Doteraz je…
Nikdy, ani na sekundu, som neľutovala, že sme sa stretli. Neľutujem ani prebdené noci, ani to, že som si ho pustila k telu viac, ako som mala. Jediné, čo ľutujem, že som o neho prišla, pretože som ho nepočúvala, pretože som nebola dosť rozumná. Nie raz som počula jeho obavy, snažil sa ma zastaviť, ale ja som posúvala hranice, pretože som verila, že mu budem bližšie. Sebecky som dúfala, že ma zasa ubezpečí, že nikdy neklamal a verí tomu dodnes.
Chcela som byť bližšie, a preto som sa vzďaľovala…
Nechcela som prísť o možnosť dať si s ním kávu a hovoriť o všetkom, a predsa som sa o ňu sama pripravila. Chcela som niečo, čo som nemohla dostať. Chcela som tak veľa a nemohla som mu dať takmer nič. Nestačili mi rozhovory, kedy som sa na neho mohla beztrestne pozerať, ranné budenie, dlhé telefonáty, kedy som počula jeho hlas. Tak rada by som ho počula znova. Za celý ten čas nebol deň, kedy by som si na neho nespomenula. Jeho miesto nikto nenahradí. Zostane tam prázdna stolička už stále, ako keď v kine niekto odíde počas filmu. Chýba mi veľmi…
Nedokážem si odpustiť. A preto stále dúfam, že mi odpustí on. Že dostanem tú príležitosť, kedy sa mi pozrie do očí a ubezpečí ma, že to chápe. Všetko, čo sa stalo. Potom konečne dokážem odpustiť aj sama sebe. Desí ma predstava, že mnou možno pohŕda, že mi vyčíta moju hlúposť. Vtedy som to nevidela, že ma chcel naozaj chrániť. Neviem sa s tým zmieriť, že som ho neposlúchla. Stále bol ten rozumnejší. Jednoducho neskutočný…
unsplash.com
To, čo som mu mala povedať, keď sme sa počuli naposledy, zostalo nedopovedané…
Po dvoch rokoch nastal čas napísať to, čo som mu vždy chcela povedať. Nebude to kniha, ako som mu občas zo žartu sľubovala. On sa už určite pohol z miesta. Prešlo veľa času. Stále verím, že stretne niekoho, kto ho bude milovať tak, ako si zaslúži. Možno keby vedel, ako sa stále cítim, tak by sa len pousmial a povedal mi, že som blázon. Možno by povedal, že to bolo celé inak a teraz už neverí tým slovám, ktoré mi hovoril a písal.
Stretli sme sa v období, keď som bola spokojná. Keď som mala pocit, že mi nič nechýba. Musel prísť do môjho života, obrátiť mi svet naopak a ukázať mi, že niečo takéto môže človek zažiť. Osud a náhoda to tak chceli. Niekto to nezažije za celý život ani raz. A potom musel z môjho života odísť. Z minúty na minútu.
Nebola som na to pripravená…
Vzal si so sebou kúsok zo mňa. Nechcel ho, nepýtal, lenže ten kúsok mu patril od prvej chvíle. Nech žijem akokoľvek dobre, nech som šťastná, spokojná, môžem robiť čokoľvek, kúsok mojej duše je s ním. Ako keby som nebola kompletná. Niekde vnútri viem, že mi stále niečo chýba. Ako keby ľudia rozbíjali svoje ja a postupne ho rozdávali ľuďom, ktorých milujú. Deťom, rodičom, partnerom, priateľom…. Ale tých kúskov nie je nekonečné množstvo. Dostanú ho len tí výnimoční…
unsplash.com
Tí, ktorí by s nami mali zostať navždy. Ak osud zariadi, že zostať nemôžu, ten chýbajúci kúsok, ktorý im patrí, bude vždy pripomínať to krásne aj smutné, čo ich spája. Ako jazva, ktorá sa aj po rokoch pripomína bolesťou. Toto je jazva na duši. To je asi láska. Taká skutočná, nepredstieraná, taká prirodzená. Taká, ktorá je šťastím aj trápením zároveň.
Milovať niektorých ľudí je také jednoduché…
Mohli by sme povedať, že sa ich nedá nemilovať. Ako keby tá láska k nim bola základnou výbavou. Spoznať takého človeka je dar. Ale niekedy sa veci pokazia a ty sa takého človeka musíš vzdať. Dôvodov môže byť veľa, ale iná možnosť nie je. Nezabudneš na neho, nezmieriš sa s tým, len sa s tým naučíš žiť. Občas otvoríš pandorinu skrinku spomienok a dovolíš si prežiť tie chvíle znova. S úsmevom alebo slzami. Vieš, že v tú chvíľu v tvojich spomienkach ste patrili k sebe. To ti už nikto nevezme.
Autor: Anonym
Coverphoto: Photo by Toa Heftiba on Unsplash
