Neboj sa toho, čo cítiš. Nič nie je len tak… Tvoje srdce vie, prečo to robí. A prosí ťa len o jedno – aby si mu v tom pomohla… Aby si mu porozumela.
Viem, nie vždy je to také ľahké. Sú chvíle, kedy sa nenávidíme. Hneváme sa na seba za to, že tie pocity nemajú konca. Že nám sťažujú život, ničia ho, smerujú nás ku krokom, ktoré opäť len ľutujeme. Cítime bezmocnosť, pretože s tým chceme prestať, ale nejde to. 

Už nechceš milovať.
Už nechceš na neho myslieť.
Už nechceš, aby ti ho toľko vecí pripomínalo.

unsplash.com

Už nechceš, aby si zamrzla vždy, keď začuješ jeho meno alebo ho zahliadneš niekde v dave… 

Ten pocit – ten návrat do čias, kedy si horela láskou, v ktorej si neskôr akoby celá zhorela. Ten moment, kedy nevieš povedať, či sa ti zastavilo srdce alebo sa naopak rozbúchalo ako o život, pretože sa ti zdá, že sa stalo oboje súčasne. Ten okamih, kedy cítiš všetko, no zároveň nič, pretože to, čo sa odohráva okolo teba, sa ťa akoby netýkalo. Ten zvláštny pocit na koži, akoby bol znovu blízko teba a ty si na pokožke cítila jeho dotyky. Tie, ktoré kedysi tak pálili, no dnes ťa pri spomienkach na ne mrazí.

Nie si jediná. Ach, drahá, koľko ľudí s týmto bojuje. Áno, bojujú sami so sebou. S láskou, ktorú už v sebe nosiť nechcú. S vlastným srdcom, ktorému nemožno dohovoriť. S dušou, ktorá sa by sa nešťastnej láske akoby zapredala. So životom, ktorý im každý deň pripomína, že nič nevyšlo podľa ich predstáv. S prázdnotou, v ktorej sa nachádzajú, s ránami, ktoré nevnímajú ako nové začiatky, ale ako predlžovanie ich trápenia. Večer si líhajú do postele s ťažobou na duši, aby si ju tam na druhý deň znovu našli.

unsplash.com

Z času na čas sa to deje nám všetkým…

Znenávidíme svoje srdce, nazývame sa naivnými a hlúpymi, chceme vrátiť čas, zmeniť ten deň, keď sme tú osobu stretli, no potom si povieme, či by sme sa vzdali tých chvíľ s ňou. Tých spomienok, pri ktorých pochybujeme, či niečo rovnako intenzívne ešte zažijeme s niekým iným. A potom… Prídeme na to, že to s nikým iným zažiť vlastne ani nechceme. Chceme to zažiť s presne s tým človekom, ktorý je už pre nás nedostupný… A tak sa točíme dokola, blúdime vo vlastných myšlienkach, ktoré sú o to trpkejšie, že so sebou nesú značnú citovú stopu.

A práve preto si musíš čím skôr porozumieť… Pretože inak sa z toho bludného kruhu nedostaneš. Musíš zastať a nájsť k sebe pozostatky sebalásky. Lásku k tomu srdcu, ktoré tu vždy bolo pre teba, aj keď iní odišli. K tomu srdcu, o ktorom občas pochybuješ, či sa nestalo tvojím najhorším nepriateľom. K tomu srdcu, ktoré chce len jedno – aby si mu konečne porozumela, pretože sa opäť musíte stať tou silnou dvojkou. Tou dvojicou, ktorá sa navzájom vždy dokáže podržať.

Porozumieť sebe znamená nebáť sa otvoriť oči…

A priznať si, že jediná, na koho sa môžeš v živote spoľahnúť, si ty sama. Tak prečo si v sebe živiť hnev za to, že miluješ osobu, ktorá tvoju lásku nepovažuje za to najcennejšie, čo mu kto môže dať?

Porozumieť sebe znamená nájsť lásku aj vo chvíľach, kedy sa ti všetci tí, od ktorých ju potrebuješ, otáčajú chrbtom.
Porozumieť sebe… To je presne to, čo všetci potrebujeme. To je to, čo sa musíme naučiť. To je to, bez čoho nedokážeme nájsť iné šťastie než len to klamlivé a rýchlo sa vyparujúce.
Porozumieť sebe… Pravidlo číslo jeden pre nás všetkých. Pre mňa i pre teba.

unsplash.com

Porozumieť sebe…

S láskou, rešpektom a úctou. S odvahou a s otvoreným srdcom. Púšťajúc to staré a vítajúc to nové. Hoci aj s očami plnými sĺz, hoci aj za cenu, že už nič nebude také, ako bolo predtým.

Ale to je len dobre…
Pretože už si môžeš byť istá, že nikdy nebudeš sama.
Bude tu s tebou srdce plné lásky, ktorá možno občas zabolí.
Lásky, ktorá možno znovu nebude opätovaná…
Avšak už ho viac nikdy nebudeš vnímať ako niečo cudzie… Ako niečo, čo ide ide proti tebe.

Coverphoto: Photo by Daniil Lobachev on Unsplash

Facebook komentáre