Niekedy sa dostaneš vo svojom živote do bodu, kedy budeš mať všetko. Všetko, po čom ostatní ľudia možno stále tajne túžia. Bude ťa mať kto čakať doma po práci. Budeš mať prácu. Budeš mať pravých kamarátov a bude sa zdať, že už ti k životu nič nechýba. Budeš mať všetko, za čo si pred rokmi bojovala…

A potom, keď si v tom spomínanom bode uvedomíš, že to všetko máš, tak sa budeš cítiť stratená. Napadne ti otázka, či je to vlastne naozaj to, čo chceš. Naozaj chceš zostať tu a zaviazať sa na celý život?  Naozaj je tá práca tá, ktorú chceš robiť? Naozaj je toto životný štýl, ktorý chceš žiť?

Vieš, ja sama neviem, či je toto normálne. 

pinterest.com

Či je správne to, že vždy keď už zdanlivo mám všetko, tak mi to proste začne byť málo. Možno ani nie málo, len sa mi jednoducho nechce veriť, že naozaj v živote existuje bod, kedy sa môžem spokojne usadiť do kresla a povedať si, že naozaj všetko funguje, ako má, a mne nezostáva nič iné, iba jednoducho žiť.

Neviem, či som to len ja alebo či je nás viac. Pamätám si, ako som pred rokmi odchádzala ako prvá z párty a túžila radšej ležať v piatok večer pred telkou s osobou, ktorú milujem… A teraz, keď to mám, neviem, či je to naozaj to, čo chcem.

Túžila som si vybudovať domov s niekým, na kom mi naozaj záleží. A teraz, keď to mám, ma často prepadá myšlienka kúpiť si jednosmernú letenku a ísť niekam do sveta hľadať niečo, čo som si myslela, že som už našla… A možno som aj našla a toto je len nejaká normálna reakcia, akú mávajú ženy týždeň pred svadbou.

Neviem, či je to naša generácia, či len ja, ale myslím si, že naše mamy a staré mamy to mali ľahšie. Bola iná doba. V dvadsiatke porodili deti a nesťažovali sa, ale šťastne sa o ne starali… Aspoň sa zdalo, že šťastne. Mňa pri slove dieťa zatiaľ doslova strasie.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Keď sa musíš naučiť veriť odznova

Pri slove záväzok by som najradšej utiekla a nikdy sa nevrátila… 

Keď sa nad tým zamýšľam dlhšie, samozrejme, že mi to nepríde ako úplne najhorší nápad. Keď sa lepšie zamyslím, v dnešnej dobe už prsteň alebo to zázračné „áno“ nemajú takú hodnotu. Dokážem milovať aj bez toho a často je to viac úprimné ako medzi ľuďmi, ktorí majú na ruke prsteň a v zásuvke podpísaný papier.

pinterest.com

Neviem, či je to tým, že som sa ešte stále nenašla. Jeden deň mám pocit, že presne viem, koho vidím v zrkadle, a inokedy sa pýtam samej seba, čo to vlastne robím a prečo som tam, kde som. Je to zvláštny pocit, keď máš po boku niekoho, koho naozaj miluješ, ale na druhej strane si ty – osoba, ktorá má milión ambícií a plánov a ktorá nie je nikdy s ničím spokojná.

Možno sa niekomu môže zdať, že si neviem vážiť nikoho a nič. 

Že mám v živote toľko, za čo by iní ľudia boli vďační. Lenže ja vďačná som. Viem presne, čo mám, ale viem aj to, že nič z toho neprišlo samo a musela som pre to niečo urobiť.  Je tu len tá vec, že sa bojím, že spravím rozhodnutie, ktoré ovplyvní môj celý život. Niečo, čo už nebudem môcť vrátiť. Bojím sa, že raz z toho všetkého kompletne vyhorím.

Že sa budem stále naháňať za tým niečím, a pritom nikdy nezistím, čo to vlastne je… Možno je to mladosťou a možno raz toto blúdenie v mojom vlastnom živote prestane.

Coverphoto: Photo by Allef Vinicius (ig: @seteales) on Unsplash

Facebook komentáre