Niektorých vecí som sa v mojom živote bála. Mala som pred nimi strach, hoci som ich nikdy nezažila, a tak som vlastne ani nevedela, čo by ma čakalo. Bála som sa, že druhých stratím. Že prídem o chvíle tak všedné, no pre mňa tak vzácne. Možno som sa bála samoty alebo som len nemala energiu na to, aby som niekde začínala odznovu. Nechcelo sa mi viac vysvetľovať, nechcela som, aby som sa s niekým opäť dlhé mesiace spoznávala.

A preto som zostávala aj tam, kde som nemala čo robiť ani hľadať. Našla som tam iba to, čo mi vyrylo jazvy do srdca. No takto spätne sa na seba viac nehnevám, aj keď v časoch, kedy mi to celé došlo, som voči sebe cítila obrovský hnev. No teraz viem, že som to musela prežiť, musela som to vidieť na vlastné oči…

pinterest.com

Zostávať s niekým len zo strachu sa naozaj neoplatí…

Tým, že som ja zostala a nikam sa mi nechcelo odísť, som mnohokrát musela pozorovať, ako odchádzajú iní. Často šlo aj o ľudí, o ktorých by som to nepovedala – to, že mi zapichnú nôž do chrbta. Bolo ťažké priznať si, že to, čo akože voči mne cítili, nebolo skutočné. Ale otvorilo mi to oči.

Spočiatku som ničomu nerozumela. Poznáte ten pocit, keď sa niekto vo vašom okolí zachová úplne nepredvídateľne a vy len zostanete doslova čumieť? Neviete zo seba vydať ani hlásku, nedokážete pípnuť ani prostestovať, spýtať sa jedno hlúpe: Prečo? To, čo nastane, vás zrazu paralyzuje a úplne otupí.

Neskôr som však pocítila vďačnosť. Vďačnosť voči všetkým, ktorí odišli, pretože ja sama by som to nikdy neurobila. Strácala by som svoj čas s niekým, kto v mojom živote nemá byť. Snažila by som sa donekonečna o to, aby náš vzťah bol dokonalý, hoci na to nikdy nemal žiadne predpoklady. 

A postupne ku mne prichádzali aj odpovede na to, prečo sa to stalo…

Občas pochopíme najviac, keď sa prestaneme pýtať. Keď viac nemáme silu dožadovať sa odpovedí, ktoré by zahnali búrku v našej duši. Občas nám niektoré otázky zodpovie iba čas a odstup, ktorý vďaka nemu získame. Občas totiž nie je nutné poznať všetky odpovede. Veď najdôveryhodnejšou odpoveďou sú práve skutky, ktorých sa iní dopustili…

Ja som časom prišla na to, že žiadny z týchto vzťahov nebol dobrý. Dobrý pre mňa. Keď sa mi vďaka ich odchodu otvorili oči, mala som pocit, akoby som sa prebudila do inej reality. Zrazu som videla, že sa títo ľudia ku mne vždy – od úplných začiatkov nášho vzťahu správali nepekne. Len vtedy, zamilovaná a pobláznená, celá bez seba od radosti, že mám vo svojom živote ďalšiu blízku osobu, som to nevidela.

pinterest.com

Je smutné, že len čo sa niekto k nášmu srdcu bližšie priblíži, začíname slepo veriť. Stačí pár pekných slov a ešte menej pekných skutkov. Akoby sa vtedy v nás aktivoval nejaký šetriaci mód, počas ktorého vidíme len to, čo chceme vidieť.

Alebo vedome zatvárame oči pred všetkým tým zlom, pretože sa bojíme samoty?

To už, žiaľ, s určitosťou neviem. Naozaj mi nie je jasné, prečo sa milujúci človek nechá tak ľahko oklamať. Nechcem veriť tomu, že je to práve preto, že miluje. Ja chcem milovať aj naďalej.

A preto ďakujem všetkým, ktorí z môjho života odišli. Tým, ktorí sa vyfarbili a mne takmer spadla sánka. Ale bolo to potrebné… Budem veriť, že na tieto skúšky nezabudnem a navždy už budem mať otvorené oči dokorán. Navždy si budem všímať, či je to, čo cítim, skutočné a obojstranné.

Autor: Lucia Dugalová

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Občas sa už nevládzem pretvarovať

Coverphoto: Photo by Pavel Chusovitin on Unsplash

Facebook komentáre