Nešťastná láska najprv spôsobí, že sa úplne stratíme. Všetko, v čo sme predtým verili, zrazu zmizne a my len naslepo tápame obávajúc sa urobiť čo i len krok. Preklíname život, nemáme chuť ďalej milovať a pýtame sa, kedy sa to peklo konečne skončí. To peklo, ktoré nosíme v našej duši a ono si podmaňuje každú časť nášho tela i mysle. 

V tom, čo cítime, mizne všetko, čo sme doteraz mali. Je to akási čierna diera, ktorá pohltí každý náš sen, každé naše presvedčenie. Sme zmätení z toho, že je stále možné – po tom všetkom – ešte milovať osobu, ktorá nás zranila. Cítime hnev, sme tak zdeptaní a zamýšľame sa nad vecami, ktoré nám predtým ani nezišli na um. Pochybujeme o zmysle existencie na tomto svete, pretože načo… Načo sa máme trápiť, načo máme niekomu veriť a potom prísť na to, že jediné, čo nás čaká, je iba utrpenie?

pinterest.com

Viem, že ten, kto si tým práve prechádza, mi za pravdu nedá, ale…

Nešťastnej láske by sme mali ďakovať. Prijať ju a dovoliť jej, nech nás na chvíľu úplne zničí. Čím viac sa jej budeme priečiť, tým väčšmi sa ona bude snažiť dokázať nám, že je silnejšia. Pretože je… Je silnejšia ako čokoľvek iné a tak to má byť. Každý cit, ktorý vychádza zo srdca, ale niet ho už komu venovať, bolí. Zlomí nás a my až po čase prídeme na to, že sa to malo stať, že je to náš životný míľnik, ktorý nám bol predurčený už od narodenia a vďaka nemu sme sa stali osobou, akou sme dnes.

Ďakujme nešťastnej láske, pretože raz pochopíme, že nám viac dala, ako vzala. Tie najkrajšie umelecké diela vznikli na jej popud. Tie najsilnejšie okamihy, kedy sme pochopili, čo chceme a čo nie, sa zrodili práve vďaka nej. Tí najsilnejší ľudia sa stali nezlomnými vtedy, keď pocítili, aké to je milovať osobu, ktorá nie je pre nich tá pravá… 

Bez lásky, ktorá bolí, by sme na svete nemali takmer žiadne piesne. Texty by sa v hlavách spevákov alebo textárov nezrodili, tie tóny, do ktorých sa započúvame, keď nám je najhoršie, by nikdy nevznikli. Bez nešťastnej lásky by sme na stránkach kníh nemali veľkolepé a nesmrteľné príbehy, toľko postáv, ktoré sú vďaka knihám večné, by navždy zostali uväznené na hranici fantázie a reality…

pinterest.com

Pretože tie najväčšie veci vznikajú vtedy, keď naša duša plače…

Ak pociťujeme šťastie, nemáme dôvod zamýšľať sa nad nesmrteľnou chrústa. Nechce sa nám otvárať brány fantázie, lebo realita, ktorú práve prežívame, je tak krásna, že odchádzať od nej aspoň v myšlienkach je nezmysel.

A tak nám v týchto časoch nezostáva nič iné, iba sa stať umelcom. Filozofom, ktorý sedí a krváca a pritom premýšľa nad všetkým, čo bolo, nebolo a bude. Keď sme zničení, máme možnosť rozmyslieť si, čo chceme. Keď prídeme o všetko, nič nás už neťahá do minulosti a sme úplne voľní.

Kým však toto pochopíme, prejde veľa času a pretečie veľa sĺz. Ale to je v poriadku… Raz aj tak budeme ďakovať nešťastnej láske za to, že z nás urobila umelcov, ktorí síce netrávia čas za písacím strojom alebo maliarskym plátnom. Ale vďaka nej sa staneme umelcami svojho vlastného života, ktorý si navrhneme tak, ako to cítime. Treba len chcieť a prijať všetko, čo sa nám stane, s pokorou…

Autor: Lucia Skoncová

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Moje všetko nestačilo...

Coverphoto: Photo by Simon Hajducki on Unsplash

Facebook komentáre