Nezaľúbila som sa hneď… Bolo to skoro, ako keď zapnete film, ktorý vám najprv hrá iba tak v pozadí, vy pomedzi to robíte množstvo iných vecí a ani si neuvedomujete, ako postupne pomaličky nechávate za sebou všetko ostatné okrem toho filmu. Nie preto, že by ste chceli, ale preto, lebo vám už zrazu pripadajú všetky tie ostatné činnosti až komicky nepodstatné. A zrazu sa pristihnete pri tom, ako s úžasom hľadíte na film, premýšľate nad tým. čo sa stane ďalej a počas reklamy sa neviete dočkať novej scény…
A tak aj ja som plánovala najprv len vyplniť ticho, lenže netrvalo dlho a on sa stal jediným hlasom, ktorý som v tom tichu vôbec dokázala počúvať. Od začiatku sa na mňa stále pozeral spôsobom, ktorému som nikdy celkom nerozumela. Akoby ma poznal už dávno predtým, než sme sa prvýkrát stretli, akoby tu bol so mnou už minimálne odjakživa a akoby vedel, že odtiaľto už nie je cesty späť.
unsplash.com
Ja som si ho nevybrala, rovnako ako si on nevybral mňa, tu nemal nikto na výber…
Ja vlastne neviem, čo to bolo. Ak chcete, volajte to osud, ja sa nechcem skrývať za silné slová, viem len, že sme neboli náhoda. Dlho som tomu nerozumela, bolo to akoby zrazu celá podstata môjho bytia spočívala v tom, že ho chcem spraviť šťastným, vidieť jeho úsmev, počuť jeho smiech, veď to bol už vtedy pre mňa ten najkrajší zvuk na svete, to predsa nemôže byť normálne, však?
Zľakla som sa toho tak ako nikdy predtým, pretože som vedela, že tentoraz je to skutočné. Nič také ťažké na tom vlastne ani nebolo, len uveriť, že si naozaj zaslúžime jeden druhého. Často akoby jednoducho nevedel, čo s tým všetkým robiť, a ja koniec koncov tiež nie.
Veď ako by som vlastne aj mohla?
Neustále sme kráčali po tak tenkom ľade a láska, ktorú sme vytvorili, už nemohla byť zraniteľnejšia. Dávali sme pozor na všetko – každý pohyb, každé slovo, len aby sme ju ochránili, aby sme ochránili sami seba navzájom. Museli sme, veď to bolo všetko také vzácne, silnejšie ako kedykoľvek predtým.
Bála som sa, pretože som vedela, že tentokrát by to bolo skutočne navždy, nebolo by žiadnej cesty späť. Bála som sa, pretože som mu dávala každý kúsok seba rovno na dlani a on mohol čokoľvek. Bála som sa, pretože som mu dala samu seba a odovzdala som sa mu úplne automaticky, bez premýšľania o následkoch. Bála som sa, pretože mal zrazu moc ovplyvňovať moje kroky. Bála som sa, pretože som ľúbila až príliš na to, aby som to vôbec dokázala racionálne pochopiť.
Myslím, že by som o tom možno aj vedela hovoriť nahlas, vysloviť všetky veci, ktoré som ti nikdy nepovedala, ale to by som ťa najprv musela ľúbiť menej. Pretože vtedy by som už možno vedela konečne nájsť spôsob, ako dať tú lásku do slov.
Autor: Marianna Dobis
Coverphoto:
