Žila som si vo svojom komfortnom svete, kde všetko vyzeralo úžasne…slovo vyzeralo to úplne vystihuje. Vo vnútri som totiž pomaly, ale isto, umierala. Bez toho, aby som to vôbec tušila. No možno som to aj tušila, ale nechcela som si to pripustiť. Však som mala prácu, partnera, strechu nad hlavou. Čo viac som si mohla priať? Upadla som do akéhosi stereotypu: práca, priateľ, domácnosť a znova to isté dookola. Pozná to asi každá z nás. Na chvíľu to fungovalo. Veď toto je to, o čom si celý život snívala, nie?

Mať prácu, priateľa, vlastnú domácnosť a uvažovať o svadbe a deťoch. Prácu som síce mala, ale vôbec ma nenapĺňala. Ráno som vstávala s nechuťou a večer si líhala unavená. Ako psychicky, tak aj fyzicky.

Vieš koľko ľudí má zlú prácu? A musí aj tak pracovať, nemôžeš si vyberať.

Ale prečo by som nemohla? Prečo by som práve ja nemohla byť tá, o ktorej som snívala, že sa ňou raz stanem. Že moja práca ma bude napĺňať, že sa môj koníček stane mojou prácou? Sú to iba hlúpe detské sny? Alebo sú to sny, ktoré sa dajú pretvoriť v realitu? To bola prvá myšlienka, ktorá sa začala postupne predierať z podvedomia na povrch a nenechala ma spávať.

 Vo vzťahu som bola už niekoľko rokov. Ako všetky začiatky, aj ten náš bol plný romantiky a vášne, no rozumeli sme si. Náš vzťah nebol založený len na príťažlivosti. Hovorila som si, že takýto vzťah má potenciál, že keď opadne tá prvotná zamilovanosť ostanem nám to vnútorné porozumenie. Tak sa aj stalo. Aj keď boli motýle z brucha už dávno preč, náš vzťah neupadal. Rešpektovali sme sa, stáli sme pri sebe v ťažkých časoch, mali sme sa radi. Bola som spokojná so svojím životom.

No potom, ako v každom vzťahu nastala kríza. Viazla komunikácia, viazol milostný život. Chvíle voľna som radšej trávila osamote. Uvedomila som si, že takto to nemôže pokračovať ďalej. Namiesto toho, aby som náš vzťah zavrhla, snažila som sa ho nejakým spôsobom nakopnúť naspäť, urobiť niečo aby to bolo také ako predtým.

Lenže jediný kto si uvedomoval, že niečo nie je v poriadku a že treba niečo urobiť, kým nie je neskoro, som bola ja.

Začala som teda so záchrannou misiou. Viac komunikácie, viac spoločne strávených chvíľ, výlety, milovanie sa aj za cenu únavy po celom dni v práci. Fungovalo to. Mesiac. Prečo? Bola som na to sama.

Akokoľvek som sa snažila, z druhej strany som necítila nič. Cítila som sa druhoradá, už nezaujímavá, nechcená. Začala som tráviť čas osamote, uvažovala som, dávala si dokopy myšlienky. Po smrti otca som si sľúbila, že budem žiť svoj život naplno. V tej dobe som si uvedomovala, aký je život krátky, že všetko môže pominúť v priebehu jedného okamihu. Sľúbila som si, že budem šťastná. Otázky, ktoré ma mátali po celú tú dobu, ktorú som trávila radšej osamote boli: Si šťastná? Je toto to, čo ťa napĺňa? Je toto život, ktorý chceš žiť? Nebuď predsa sebecká hovorila som si. Máš byť predsa šťastná a spokojná s tým čo máš. Ale je chyba alebo snáď hriech chcieť od života niečo viac?

Nechcela som sa uspokojiť len s priemerom. Toto je predsa môj život, mala by som ho žiť podľa svojich predstáv, nie podľa rád rodiny, odporúčaní priateľov, či spoločenských konvencií.

Zobuď sa! Kričal hlas v mojej hlave a srdce na súhlas zlostne bilo. A vtedy, v jeden večer, v jednu chvíľu, to prišlo. Úzkosť, strach, obavy, panika… Bolo to ako prebudenie sa z nejakého spánku. Ja toto nechcem! Nechcem takto žiť! Chcem niečo viac! Čo idem robiť?!

Tak som učinila rozhodnutia. Rozhodnutia, ktoré ma možno budú prenasledovať celý život. V tú danú noc som sa však rozhodla byť šťastnou, rozhodla som sa vziať si svoj život späť, nenechať ho napospas môjmu pseudo ja. Rozišla som sa s priateľom, zmenila som prácu a začala žiť nový život.

Nebolo to vôbec ľahké. Zlomiť niekomu srdce len kvôli tomu, že slečna má maniere byť šťastnou. Opustiť prácu, stratiť finančnú stabilitu. Čo som si to vôbec dovolila? Dopriať si taký luxus akým je životné šťastie.

Rozhodla som sa byť sebecká! Myslieť na seba a na svoj život. Momentálne som šťastná. Prídu však chvíle kedy prehodnocujem svoje kroky a zaplavuje ma melanchólia a spomienky z minulosti. Avšak tomu pocitu, aký zažívam dnes, sa nič nevyrovná. Stálo to za to. A nie je to len prázdna fráza, ktorú si opakujem ráno pred zrkadlom. Už neblúdim v hmle. Žijem. Som šťastná…

coverphoto: thoughtcatalog.com, photo: weheartit.com

autor: Tina

Facebook komentáre