Všetci si na začiatku vzťahu prajeme, aby sa nič nezmenilo. Aby som sa nezmenila ja, on, okolnosti… Aby všetko zostalo také, aké to práve je – silné i krehké zároveň, opojné, plné nádeje, ktorá možno tíši bolesť aj z predošlých vzťahov. Pretože tie začiatky sú tak krásne… Ukážu nám, že žijeme niečím, o čom sme už zabudli i snívať. Niečím, o čom som sa domnievali, že sa to môže odohrať iba vo filmoch a určite to nebolo stvorené pre nás.

A práve táto túžba – zachovať všetko také, aké to bolo na začiatku, nás môže po čase priviesť do záhuby. Pretože jednak na začiatku poriadne nevieme, do koho sme sa zamilovali. Dotvárame si realitu vlastnými predstavami, dovoľujeme ideálom, aby prifarbili i to, čo malo zostať úplne biele. Takže v hlbokej podstate celej veci sa zamilujeme do niekoho, koho by sme chceli, nie do niekoho, kto stojí rovno oproti nám. Poznáme ho i nepoznáme zároveň. Rešpektujeme ho i popierame to, čo sa nám do romantickej predstavy nehodí.

unsplash.com

A po druhé – je to práve táto túžba, ktorá nás núti zostávať vo vzťahoch, ktoré nám ubližujú…

Pretože sa len tak ľahko nevzdáme vidiny, ktorá mala do nášho priviesť lásku, pokoj a istotu. Hoci neprináša nič z toho, len ďalšie problémy a prehlbuje možno aj tie, ktoré sme si už do vzťahu priniesli, i tak sa nevzdáme. Veď ak to bolo také krásne na začiatku, musí to tak ísť aj ďalej a toto je iba akási temná etapa jednej lásky, nie?

No, popravde… Vôbec nie… Táto etapa sa totiž volá vytriezvenie. Obdobie, kedy už nemáš silu držať sa svojich predstáv, ktoré sa nenaplňujú. Prvotné opojenie láskou sa pominie a začínaš vidieť i to, čo si predtým nevidela. Presne to, čo tam vždy bolo, len ty si to vytlačila na okraj svojej pozornosti, niekam, kam tvoj zrak už nesiahal.

Ak veľmi túžime po láske, vytvoríme si ju. S niekým, kto pre nás nebol stvorený, no v tej chvíli nám to neprekáža.

unsplash.com

Prechádza si tým nejedna žena a nejeden muž…

Bez rozdielu na pohlavie sú to presne tie lásky, kedy prestávame veriť sami sebe. Kedy si vštiepime pocit, že zrazu bude všetko dobré. S týmto človekom, v tomto vzťahu. Sú to presne tie lásky, kedy sa zamilujeme skôr, ako sa stihneme spamätať, no o to dlhšie trvá, kým sa spamätáme, do čoho sme sa vlastne namočili.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Čo ďalej...?

A tak raz, keď zahodí všetky predstavy o tom, aké by to mohlo byť, keď si prestane domýšľať slová, ktoré nikdy nezazneli, keď prestane ospravedlňovať sklamania, ktoré ju boleli, povie si, že už netrvá na tom, aby cítila lásku. V bolesti spozná samu seba, ale konečne i teba. Spozná, aké to je, trvať na niečom, čo sa s tebou nikdy nestane. A presne v tento moment, vysilená a unavená si povie, že čo tam po láske… Bude chcieť istotu. Hocijakú. Aj tú, ktorú jej dá samota. Toto je tá chvíľa, ktorá ju od teba odtrhne. Chvíľa, kedy si povie, že už žiadnym krokom nemá čo pokaziť. Pretože predtým bolo pokazené úplne všetko a nádejou už pre ňu nebudú nikoho sľuby. Ale nový začiatok, ktorý nesľubuje nič len číru pravdu.

Aj takto sa končia niektoré lásky. Spravidla tie najväčšie, no nie najskutočnejšie. Končia sa tým, že pochopíme, že sme vlastne neboli zamilovaní do človeka, ktorý bol s nami. Milovali sme naše sny s ním. Milovali sme všetko, čo by sa mohlo stať, no nikdy sa nestalo. A to bolí… Neskôr… Vtedy, keď nás už snívanie vyčerpá. Vtedy zistíme, že lásku už nechceme. Že chcem len istotu bez predstáv, skutočnosť bez prifarbení. 

Coverphoto: Photo by Elia Pellegrini on Unsplash

Facebook komentáre