Na začiatku som sa zvykla pýtať… Kedy? Kedy sa niečo zmení, kedy to bude krásne, idylické a ako z rozprávky, bez prekážok, problémov a momentov, ktoré ma vedia zasiahnuť na tom najcitlivejšom mieste srdca… No dnes som prišla na to, že sa čosi zmenilo. No nie to, čo som chcela, aby sa zmenilo. Táto zmena je iná. Sprevádza ju chlad a zvláštny pokoj, z ktorého mám zimomriavky. Doteraz som ho nepoznala…

Hlavou mi totiž v poslednej dobe blúdi trochu iná otázka… Dokedy? Dokedy bude toto celé trvať a vymotám sa vlastne raz z bludného kruhu? Dokedy budem mať v hlave iba teba a otázky, či aspoň sčasti cítiš to, čo aj ja? Dokedy budem čakať, dávať druhé šance, báť sa niečoho, čo nepoznám? Dokedy sa vlastne budem pýtať… Dokedy?

pinterest.com

Je to iba o mne…

O tom, kedy to zastavím ja. Kedy si poviem, že je toho na mňa až príliš a že radšej pretrpím pár mesiacov smútku ako možno ďalšie mesiace či roky neistoty. Je to len na mne, kedy sa rozhodnem, a dnes nastal ten deň, keď môžem byť úprimná sama k sebe. 

Nie si to, čo vo svojom živote chcem. Je to predsa také jednoduché, aj keď vysloviť to nahlas ma stálo mnoho síl. No len čo som sa odhodlala povedať to nahlas, čosi zo mňa opadlo. Všetka ťažoba, všetky starosti, všetky otázky, ktoré ma trápili.

Nepotrebujem vo svojom živote človeka, ktorý otriasa mojimi opornými piliermi. Potrebujem niekoho, kto sa jedným z tých pilierom stane.
Nechcem klamať sebe a utišovať svoju intuíciu kvôli niekomu, s kým sú klamstvá priam späté.
Nechcem sa ráno prebúdzať s pocitom, že opäť nie je niečo v poriadku.
Nechcem hľadať vysvetlenia na neprijaté hovory, na slová, ktoré mi nedávajú zmysel a stále čosi len zakrývajú.
Chcem muža, ktorý mi bude oporou, ktorý vie, že stavebným kameňom každého vzťahu je dôvera, a preto sa ju bude snažiť nikdy ju vo mne nenaštrbiť.
Chcem muža, s ktorým život bude jasný a úplný. A to s tebou nikdy nezažijem…

pinterest.com

Viem, že si za mnoho sĺz môžem sama… 

Pretože som sa bála nájsť v sebe tú silu a s celou touto fraškou skoncovať. Dávala som šancu nielen tebe, ale i nám. No dnes sa tento moment nezopakuje. Dnes je to naposledy, čo čítam vety plné neúprimných ospravedlnení. Ty nechceš mňa… Chceš to, čo zažívaš so mnou. No ja nechcem byť hračkou v rukách, od ktorých očakávam úprimnú nehu. Kdesi som čítala, že dospejeme vtedy, keď sa nebojíme zostať sami. A teraz som tým slovám konečne porozumela…

Dospela som vďaka tebe. Vďaka tomu, že si mi hovoril to, čo som chcela počuť, no slovám chýbala pravda. Dospela som vďaka nociam, kedy som sa strácala v čase a vo vlastnom srdci. Vďaka klamstvám, zlomenej dôvere, slzám, ktoré sa nedali zastaviť, chladu, ktorý mi zalial dušu.

Dnes je to naposledy, čo som ti venovala myšlienku. A viem, že je to najlepšie rozhodnutie môjho života.

Coverphoto: Photo by Hassler Mendoza on Unsplash

Facebook komentáre