Asi každý z nás sa pri spomienke na to, ako sa správal v minulosti, musí trochu pousmiať. Áno, boli sme iní. Za nejaké to desaťročie sa náš postoj k životu, ku vzťahom a sklamaniam značne zmení. Asi každý z nás si povie, že kedysi dokázal riešiť hlúposti. Že sa priveľmi upol na niečo, čo si jeho pozornosť a energiu vôbec nezaslúžilo. Že ho priveľmi dokázal opantať pocit, že dokáže niekoho zmeniť. A každý z nás sme v istej chvíli svojho života pochopili, aký veľký omyl to je…
Aj ja som ku vzťahom pristupovala inak. Inak ako teraz. Kedysi som mala pocit… Vlastne ani neviem… Že to všetko stojí na mne? Áno, asi tak sa to dá opísať. Jednoducho som k mnohým veciam pristupovala akčnejšie. Myslela som si, že každý vzťah sa dá opraviť, že mojou povinnosťou je odpúšťať, že ak sa trochu zmením ja, zmení sa aj ten druhý.
unsplash.com
No zabudla som na jednu vec…
Popravde, tých vecí, ktoré mi unikali, bolo viac. Dnes už viem, že ľudí nezmením. Že nie každé sklamanie musím odpustiť, len aby som niekoho nestratila. Jednoducho som nevedela ľudí púšťať. Zmieriť sa s tým, akí sú v skutočnosti, čo chcú a požadujú od života, lásky či priateľstva.
Zabudla som, že hoci si dvaja ľudia spočiatku rozumejú, ich cesty sa môžu kedykoľvek rozísť. A v neposlednom rade, až čas ma naučil, že je to tak v poriadku. Že to nie je žiadna životná prehra, žiadne zlyhanie. Že dokážem žiť aj bez nich, no dopracovať sa k tomuto poznaniu, chcelo čas. Hrozne veľa času.
Nepoviem, že dnes mi to je jedno…
Áno, stále ma niektoré veci dokážu zaskočiť a zabolieť. Áno, stále ma ľudia vedia rozplakať, stále mám občas chuť niečo rozbiť, ak sa stane čosi, čo ma nemilo prekvapí. No dnes viem, že to nikam nevedie. Že akékoľvek hádky a slzy vždy len vedú k ospravedlneniam a sľubom, ktoré vôbec nemusia byť úprimné. Že hnevať sa na niekoho, kto mi toto sklamanie vyrobil na počkanie, hoci som ho teda vôbec nečakala, nemá zmysel. Pretože mnohokrát som tým hnevom len maskovala svoj strach. Strach z toho, že niekoho stratím, neuvedomujúc si, že sa ten proces začal omnoho skôr, ako som si ho všimla.
unsplash.com
Dnes si poviem, že sa to malo stať, že som si pravdepodobne len ďalšiu osobu idealizovala natoľko, že som prestala byť ostražitá. Dnes sa nehnevám, ale rešpektujem všetko, čo sa stalo.
Už nemám chuť niečo popierať, niekoho sama pred sebou ospravedlňovať. Pretože to nemá zmysel. Beriem to tak, že som konečne mala možnosť spoznať tohto človeka aj z inej stránky – z tej menej príťažlivej, temnejšej.
A vtedy je len na mne, či som ochotná ju ďalej akceptovať. No už ma k nemu nepriťahuje žiadna dráma, žiaden pocit, že bez neho už nebude mať nič zmysel. A to je rozdiel medzi hnevom, za ktorým sa skrýva strach, a sklamaním, pri ktorom som vďačná, že prišlo čím skôr. Skôr ako by som danému človeku venovala viac, ako si zjavne zaslúži.
Dnes všetko cítim rovnako. Ale naučila som sa s tým zmieriť. Rešpektovať to. Pretože na konci dňa aj tak pochopíme, že odišli presne tí, čo odísť majú, a akákoľvek naša snaha by len jatrila rany, ktoré sú už aj tak dosť hlboké.
Coverphoto: Photo by maxzzerzz ❄ on Unsplash
