Keď som bola mladá, bála som sa samoty. Ani sama neviem prečo. Strašila ma predstava, že raz skončím osamelá medzi štyrmi stenami a budem ten priestor musieť nazývať domovom. Bála som sa nocí, kedy vedľa mňa nik nebude ležať, bála som sa voľných dní, ktoré nebudem môcť prežiť po boku s niekým, koho milujem.Dnes už viem, že to bola chyba. Jedna z najväčších chýb, aké som kedy urobila. Ale tento zžitý vzorec môjho myslenia som nedokázala zo seba vyhnať. A tak som podľa toho aj konala. Privolávala som si do života ľudí, ktorí na tom boli rovnako. Vlastne im vôbec nezáležalo na tom, s kým strávia čas, hlavne, nech nie sú sami… A asi viete, že to dobre skončiť nemohlo.

pinterest.com

Pretože keď sa bojíme samoty, je nám jedno, s kým ju odoženieme.

Vtedy berieme všetko, respektíve všetkých. Samota je strašiak a akýkoľvek človek ju dokáže vyliečiť, preto nepremýšľame nad dôsledkami, ktoré tieto stretnutia zaháňajúce samotu môžu mať. Ocitáme sa potom v partnerských zväzkoch, ktoré doslova a do písmena zväzujú.

A čo je najhoršie, bojíme sa tieto chatrné putá pretrhnúť, pretože sme nikdy neokúsili, aké je to byť sám… Bojíme sa tak niečoho, čoho krásu sme nikdy nemohli objaviť.

Každému mladému človeku by som teraz po toľkých rokoch poradila, aby začínal sám… 

Nebojte sa samoty, naučí vás viac ako spoločnosť iných ľudí. Keď sa človek ocitne iba v spoločnosti vlastných myšlienok, príde na to, kým je. Zistí o sebe oveľa viac, ako keby sedel v prítomnosti desiatok iných duší. Pochopí, prečo sa bojí toho, čoho sa bojí, lepšie porozumie vlastným myšlienkovým pochodom.

Viete, vo chvíľach, kedy sa obklopujeme ľuďmi, vnímame skôr druhých ako seba. A tam je práve ten problém… Ak stále hľadáme niekoho prítomnosť, nemáme čas spoznať sa. Nedoprajeme si priestor na to, aby sme rozanalyzovali niektoré procesy, ktoré sa v našej duši odohrávajú.

pinterest.com

Prečo sa vlastne bojíme samoty?

Bojíme sa sami seba? Bojíme sa toho, že objavíme vlastných démonov? Tých ale objavíme aj tak… Aj napriek tomu, že sa ihneď poženieme do vzťahu. Nepochopení sami sebou, potichu kričiaci po pozornosti, ktorú keď si nedoprajeme my sami, zvonka ju nedostaneme.

Ja som možno len bola natoľko ustráchaná, že som stále hľadala bezpečie v náručí niekoho iného. Neviem, čoho konkrétne som sa bála, no prítomnosť osoby, s ktorou sme si zvykli povedať, že sa milujeme, mi dodávala silu. Ale len naoko a na pár okamihov. Vďaka svojmu strachu, ktorý bolo treba len uchopiť a prísť na jeho príčinu, som sa vrhala do objatia ľuďom, ktorí mi vlastne ubližovali.

Ale čo iné mohli urobiť, keď som presne to isté robila ja sama?

Ak sa bojíte, že sami nenájdete domov a po príchode do svojho príbytku nikdy nepocítite bezpečie a pokoj, mýlite sa… Domov je tam, kde sa cítite príjemne. Presne tam, kde viete, že vládne harmónia, a chvíle, ktoré tam prežijete, budú len o vás…

Domov netvoria ľudia, s ktorými zdieľame jeden priestor. Ale pocity, ktoré tam panujú. Ak zapĺňame samotu blízkosťou niekoho, kto spolu s nami nevytvára príjemnú atmosféru, z domova sa stáva väzenie. 

Až neskôr som pochopila, že som radšej mala byť sama. Mesiace, možno i roky. No vytvorila by som si domov, bezpečné útočisko pred svetom „tam vonku.“ Vlastnými silami, pokojne a svojpomocne. Objavila by som v sebe tú najväčšiu silu, ktorou by som neskôr opantala iných. Takto sa mi podarilo vkĺznuť do vzťahu, ktorý mi žiadne bezpečie nedával. Až vtedy som pocítila, aké to je cítiť sa sám ležiac vedľa inej osoby.

Dnes sa už nebojím samoty… To, čo ma znepokojuje, je predstava, že sa raz opäť úplne zaslepená ocitnem v blízkosti niekoho, koho takmer vôbec nepoznám. Niekoho, s kým si budeme ubližovať namiesto toho, aby sme si navzájom boli oporou. Len preto, že ani jeden z nás nevie vydržať sám so sebou…

Autor: Alžbeta

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Dnes už to viem...

Coverphoto: unsplash.com

Facebook komentáre