Porozprávame sa naposledy. Ja ti poviem, čo cítim, aj to, čo necítim. Poviem ti, ako sa hnevám aj ako sa nehnevám. Budem sa zamotávať do svojich viet, len aby som nepovedala niečo hlúpe či naivné a nakoniec to celé bude aj tak znieť hlúpo a naivne. To som typická ja.
Rada by som ti vysvetlila niektoré veci, lebo tvoje priveľké ego ich pochopilo tak hlúpo, tak inak.

Nerozumiem, ako muži rozmýšľajú, avšak muži zase nerozumejú nám. Je to taký začarovaný kruh. A ja by som si niektoré momenty rada ujasnila. Rada. Avšak už si ich ani len nepamätám, asi ani neviem, o čom by som rozprávala. Snažila by som sa. Ja sa stále snažím. Bojujem. O čo vlastne? 

unsplash.com

Neviem… 

Zisťujem, že posledné mesiace je slovo neviem mojím najobľúbenejším. Lebo naozaj neviem nič. A ja ani len neviem, či chcem niečo vedieť. Poznať pravdu nie je jednoduché, no je to nevyhnutné? Ako mám skutočne vedieť, či slová, ktoré ktokoľvek vyslovuje, sú pravdivé? 

Vraj skutky sú viac, vraj. Neviem. V dnešnej dobe je tak jednoduché klamať. Pomáhajú nám v tom sociálne siete, pomáhame si v tom sami, pomáhajú nám naši priatelia. V dnešnom svete byť úprimný, to stojí neskutočne veľa bolesti, a tak si radšej každý zvolí klamstvo. Lebo pravda bolí, vraj, neviem. 

A klamstvá nebolia? 

Ako dlho vydrží klamstvo? Karma si ho nájde vždy ako prvé. Dnes si našla aj teba. Tvoje klamstvá ti spôsobujú bolesť, s ktorou nevieš zápasiť, a tak si tu. Pri mne. Snažiac ma nájsť. Hľadáš ma. Rozprávaš na mňa. Ja len ticho stojím. 

Myslíš si, že ťa počúvam, a tak otváraš svoje srdce, avšak ja ťa nepočúvam. Nezaujímam sa. Len niečo vravíš, no netuším čo. Niečo sa pýtaš, ja odpovedám len neviem. Tak ako kedysi ty. Táto spomienka mi ostala. Zostalo mi tvoje neviem. Zmenila som ho na moje neviem. Niečo mi po tebe ostalo. Ostalo niečo po mne aj v tebe? Neviem. 

unsplash.com

Neviem, prečo práve dnes sa chceš vrátiť…

Nerozumiem, prečo si sa rozhodol svoje neviem pozmeniť. Ja len… Ja neviem. Netúžim viac vedieť. Netúžim viac vnímať. Jediné, čo chcem, je moja samota s mojimi skladbami. Tie ma milujú, tie ma objímajú, tie ma počúvajú. Tie mi dávajú presne to, čo potrebujem, čo chcem.

Ty si moje neviem. Ty si moje nechcem. Ty si moje nepotrebujem. Ty si moje nikdy. Ty si… bol. Dnes už neviem. 

Už nemusíme viac vedieť. Pamätám si na náš posledný smiech. Ako ja som nemohla dýchať a ty si sa viac smial na mne než na tom, čo nás najprv rozosmialo. Vraví sa, že po smiechu prichádza plač. A po plači? Prichádza zase smiech? Je to v našich životoch takto dookola? Či len v láske? Či nikde? Neviem. 

Stále len neviem a vlastne ani nepotrebujem nič vedieť… 

Myslím si, že nie je dôležité, čo bolo medzi nami, nepotrebujem vedieť odpovede na moje otázky. Kedysi som tak veľmi chcela vedieť, dnes je postačujúce aj slovo neviem. Je pre mňa uspokojujúce. Prečo? Lebo všetko okolo nás sa vytratilo. Áno, ty by si povedal, že tam nikdy ani nič nebolo. Ale koho klameš? Seba či mňa? Neviem. 

Nezostalo nič. A ja už ani nič nehľadám, ja už ani nič nechcem. Vlastne ja som ani nikdy nič nechcela. Len odpovede. Na moje komplikované otázky. Lebo som sa veľmi hlúpo pýtala. Nie tak, ako by som sa mala. Neviem, či by sa tým ale niečo zmenilo. A neviem, či chcem niečo zmeniť. 

unsplash.com

Stojíš predo mnou a pýtaš sa ma, čo sa so mnou stalo…

A ja neviem. Asi to bolo tebou alebo mnou. Zrazu si ochotný ma ľúbiť, zrazu vravíš, že tam láska bola, zrazu. A ja zrazu neviem, či tam bola, zrazu všetky tvoje slová vyslovené kedysi dávajú zmysel, zrazu sa všetky tvoje klamstvá premenili na pravdu. Zrazu nie ty, ale ja už neverím. 

Viem, že len dnešok je ten deň, vďaka ktorému neviem. Viem, že len preto, že ty vieš, ja zrazu nič neviem. Pamätáš si? Kedysi som to bola ja, čo som vedela, a ty si len ticho stál či vravel: Neviem. 

A zisťujem, že nie vždy musíme všetko vedieť… 

Nie vždy je slovo neviem tak bezvýznamné. Našla som v ňom to čaro, našla som v ňom tú lásku. Tú, ktorú si mi ty nikdy nedal, ktorú zrazu chceš. Áno, vraciaš sa, lebo obavy, že už nikoho ako ja nenájdeš, ťa desia, vraciaš sa, lebo si uvedomuješ, ako som ťa mohla ľúbiť. 

Vraciaš sa, lebo ti tá láska chýba. Nie ja, ale láska. Ten pocit, ktorým som ťa obohacovala každý deň. Chýbajú ti moje bozky, moje objatia, moje oči, môj úsmev aj s mojou jamkou. Chýba. Ale ja neviem. Ja neviem, čo by mne mohlo chýbať na tebe. Neviem. 

unsplash.com

Už to nie je o tebe…

Ono to nikdy ani o tebe nebolo, to len ty si mal ten pocit. Naberal si si ego, lebo veď o kom inom by to tak mohlo byť? Neviem. V každej vete sa môžeš nájsť, každá bodka môže tebou končiť a každá veta môže tebou začínať. Môže to byť všetko o tebe, ale nemusí, no ja neviem… 

Neviem, či by som chcela písať o niekom, kto nevie, čo je to láska.
Neviem, či by som chcela mať vo svojom živote niekoho, kto klame ako seba, tak i mňa.
Neviem, či by som chcela objímať niekoho, kto neobjíma mňa.
Neviem, či by moje slová mali byť o niekom, kto nevie žiadne slová povedať mne.
Neviem…

Dnes neviem. A ani nepotrebujem… 

Zajtra sa zobudím s myšlienkou, ako všetko už viem. Lebo to, že vravím „neviem“, neznamená, že i naozaj neviem…. Možno len to nechcem povedať a možno naozaj neviem. 

Bol to aj tvoj prípad? Neviem. A vlastne ani neviem, ako odpovedať na tvoju otázku, použijem tvoje najobľúbenejšie slovo – neviem. Ty vieš asi lepšie, že? Neviem…

Autor: Michaela

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Bolo to len naoko

Coverphoto: Photo by Vadim Sadovski on Unsplash

Facebook komentáre