Tí, čo ma dobre poznajú a pred ktorými nemusím nič predstierať, sa ma pýtajú, prečo ma jeden rozchod položil do takého smútku. Vraj to trvá už príliš dlho. Že vraj by iní stihli zažiť i ďalšiu veľkú lásku aj ďalší rozchod. Dlho som to nedokázala pochopiť ani ja sama. Dlho som tiež nevedela prísť na to, prečo nie som schopná pozrieť sa na niekoho iného. Myslela som si, že predošlý vzťah som v sebe ešte dostatočne neuzavrela a že ja sama mnoho vecí pred sebou popieram.
No čím viac som sa nad tým zamýšľala, tým viac som si bola istá, že ma už k predošlému partnerovi nič neviaže. Pri pohľade na neho som necítila nič. Smútok, ľútosť ani hnev. Sem-tam sa mi vyjavila nejaká spoločná spomienka, o ktorej som si však bola istá, že zostane tam, kde zostať má – v spomienkach, ktoré už späť nikdy nevezmem, nikdy ich neposuniem do prítomnosti a nikdy ich ani nedokážem zmeniť.
pinterest.com
O to viac som sa však ubezpečila v tom, že v tomto vzťahu nezlyhal iba on…
Zlyhali sme obaja. On v tom, o čom som vedela už predtým. Možno ma naozaj miloval a možno nie… Dnes mi je to už úplne jedno. Vlastne na tom ani nezáleží, dôležité je, že ja mám svedomie čisté a rovnako čisté boli i moje úmysly s ním. A takisto som zmierila s tým, že nie všetko, do čoho sa v živote pustíme, musí byť naveky.
Niektorí ľudia z nášho života odídu a tak to má byť. Niektorí nám majú pomôcť iba v istej fáze nášho bytia a nie je na tom nič zlé. Občas sa musíme niekoho pustiť, aby sme si uvedomili, že tomu, ako život plynie, sa ubrániť nedá, a na to, aby sme rástli, musíme prežiť i žiaľ a smútok. Práve tieto pocity nám dovoľujú odpútať sa od predstáv, ktoré máme v sebe hlboko zakorenené a ktorých sa pritom, ako cítime šťastie, nechceme vzdať.
No rovnako som zlyhala i ja. Avšak nie vo vzťahu k nemu, ale sama k sebe. Zlyhala som na plnej čiare, pretože som zabudla, že jedinou osobou, na ktorej by mi malo v živote záležať, som ja sama. Žiadna láska nebude večná, ak počas nej prežívame chvíle, ktoré bolia. Každé srdce sa raz unaví a čím ďalej to budeme podstupovať, tým dlhšie sa neskôr budeme osamote liečiť.
pinterest.com
Dnes už ľutujem iba jedno…
Že som po celý ten čas nemyslela na seba. Takmer vôbec som nebrala ohľad na to, čo chcem ja, no slepo som verila, že je pre mňa najlepšie to, čo chce on. Všade sa rozprávalo o tom, ako sa kvôli láske musíme zmeniť, ako by sme mali odhodiť sebectvo a potlačiť svoje ego.
Sčasti to pravda je. Z istého uhla pohľadu s týmto tvrdením súhlasím. Avšak ja som to zobrala z úplne inej strany. Prehodnotila som to zle, pre mňa nesprávnym spôsobom a namiesto toho, aby som si uvedomila rozdiel medzi láskou, ktorá si žiada ústupky či kompromisy, a láskou, ktorá potláča naše vlastné potreby, som vo vzťahu vytrvalo zostávala.
No nebolo to správne. Dnes to už viem. Viem, že je rozdiel milovať a prosiť o trošku lásky. Viem, že kompromis sa v mnohom líši od skutkov, kedy ideme sami proti sebe. Viem, že nikdy nebudem nič viac ľutovať ako práve chvíle, kedy som so slzami v očiach prikývla na niečo, čo mi ubližovalo.
Autor: Petra
Coverphoto: Photo by Simon Hajducki on Unsplash
