Pravdepodobne má moje osobnostné nastavenie pôvod v mojom detstve. Tak ako všetko, čo sme si v sebe doteraz nevysvetlili a čo nám život nemálo komplikuje. Mojou komplikáciou bol pocit, že ja si predsa niečo také nezaslúžim. Aj keď som si to nepovedala na rovinu, správala som sa tak… Cítila som sa ako človek milión, ktorého jedinou úlohou je zapadnúť v dave a potichu rozdýchať, ak si ho niekto náhodou všimne. Nikdy som zo seba nemala výnimočný pocit, hoci som mala mnoho snov…

Vlastne ani neviem, ako vám to najlepšie opísať. Ale kdesi v kútiku duše viem, že to, čo bolo vo mne, zažíva mnoho ľudí. Takto po rokoch, keď som sa zmenila a prenastavila si v sebe mnoho procesov, viem podobných ľudí identifikovať už z diaľky.

unsplash.com

Možno to opísať aj syndrómom dobrého dievčaťa…

V mojom prípade by som pridala ešte aj prívlastok – syndróm dobrého a tichého dievčaťa. Takej tej zakríknutej osôbky, ktorá sa bojí prejaviť svoj názor, ktorá nemá rada prílišnú pozornosť, ktorá sa chce stratiť vo svete, v ktorom sa už raz nadobro stratila. Bojí sa nepochopenia, bojí sa výsmechu, rozporov a konfliktov, a tak sa radšej nehlási o slovo. No napriek tomu túži po živote, ktorý bude naplnený láskou, úspechom a pocitom, že za niečo stojí… Nebol to paradox? Áno, bol… Ale dlho-predlho som názor na seba nedokázala zmeniť.

Najviac sa to prejavovalo vo vzťahoch. Bola som vďačná za každú náklonnosť, a to aj za takú, ktorá nebola skutočná. Nechala som sa ľahko využiť, pretože človeka, ktorý si sám seba neváži, je celkom ľahké dostať tam, kam potrebujete. Zostávala som aj v takých vzťahoch, z ktorých by iní expresne ušli. Ale ja nie… Ja som to trpela, pretože moje presvedčenie, že nemám na viac, mi proste nedovolilo uniknúť.

Aby som to zhrnula do jednej vety – ďakovala som aj za omrvinky, ktoré by iní bez rozmyslu sfúkli zo stola.

V každej hádke alebo v každom nedorozumení som sa nechala totálne prevalcovať. Až neskôr, po niekoľkých hodinách, mi napadali presvedčivé argumenty, ktorými som mohla „svojho súpera“ odzbrojiť. Ale v momente, ako sa to práve odohrávalo, som nebola schopná slova. Dokonca som im mnohokrát aj prikývla, pretože mi to, čo sa práve dialo, vôbec nebolo príjemné. A tak som sa ospravedlňovala za niečo, čo som nikdy neurobila. Šúchala som nohami a hľadela do zeme, pretože som si v sebe niesla presvedčenie, že na viac proste nemám a že ak sa všetci tvária, že ja som ten problémový, nedokonalý alebo vadný článok, musí byť ten problém byť naozaj vo mne. On vo mne aj bol, ale šlo o trochu iný problém, ako som očakávala. Dialo sa to v láske, v priateľských vzťahoch aj na pracovisku… Môj život bolo jedno veľké sklamanie, zhluk absurdných situácií, z ktorých som vždy vyšla ako ten najväčší hlupák, hoci môj dobrý úmysel sa nikdy nedal spochybniť.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Občas si na teba spomeniem

No mohla som si za to sama…

Pretože ja som sa cítila ako tá, čo za nič nestojí, tak ako ma potom mohli vnímať iní? To ja som si vštiepila myšlienku, že si nič lepšie nezaslúžim, tak prečo by mi niekto cudzí mal dávať viac, ako som si bola schopná dať ja sama? To ja som si z detstva odniesla presvedčenie, že ak budem dobrá, poslušná a tichá, bude všetko v poriadku a doma bude svätý pokoj. To ja som nechcela na sebe pracovať, ale zmierila som sa „so svojím osudom“, ktorý som si v hlave vykreslila iba ja sama.

Rada by som napísala, že zmena prišla zo dňa na deň, ale to by som klamala. Nebolo to také ľahké. Niektoré vzorce zo seba človek zhadzuje veľmi ťažko a pomaly. Ale, verte mi, nič nie je je nemožné. Trvalo mi dlho, kým som pochopila, že aj ja za niečo stojím. Že si zaslúžim omnoho viac ako polovičné priateľstvá a lásku, ktorá nie je skutočná. Že prijímať úprimné city a uznanie nie je žiadnou výsadou kráľov, no je to podstata bytia akejkoľvek ľudskej existencie.

unsplash.com

Hoci sa ešte stále občas dostanem do úzkych, viem z toho omnoho ľahšie vykľučkovať…

Dnes už viem, že za niečo stojím. Že v prvom rade musím byť ja tou, ktorá sa ocení, pretože zvonka tento pocit prísť nemôže. Viem, že prevziať zodpovednosť za svoj život a pátrať po príčine niektorých udalostí, je to najlepšie, čo som mohla urobiť. No zároveň viem, že na tom musím pracovať celý život. Pretože s človekom, ktorý si málo verí, je to ako s vyliečeným alkoholikom. Už celý život bude „abstinovať“ a pripomínať si, že niektoré myšlienky do svojej hlavy pustiť nemôže.

Mať sa rád nie je sebectvo. Pochopiť svoju dôležitosť a zdravo sa ohodnotiť nemá nič spoločné s vysokým egom. Vedieť, že máme nejakú cenu, neznamená byť automaticky drzým, arogantným alebo namysleným. Je to základ. Základ života, v ktorom konečne môžeme dostať to, čo si naše srdce zaslúži.

Coverphoto: Photo by Annie Gray on Unsplash

Facebook komentáre