Dokážeš rozoznať lásku od príťažlivosti? Dokážeš rozoznať, či sa niekto do teba pomaly „zamilováva” alebo ťa proste len chce? Dokážeš to rozoznať sama na sebe? Dokážeš rozoznať, či si sa práve zamilovala alebo len po niekom tak veľmi túžiš, že si to zamieňaš? Ja viem. Ja viem… Určite si povieš, že minimálne u seba to hádam rozoznať dokážeš, veď asi vieš, čo cítiš… Ale vieš to naozaj?

Nuž, poďme sa tomu prizrieť zblízka…

Tento článok si dovolím písať len z jedného dôvodu. Donedávna som si tiež myslela, že lásku, zamilovanosť a vášeň hádam dokáže rozoznať každý normálny človek vrátane mňa. Hmm… Omyl. Donedávna som si totiž myslela aj to, že som svojho prvého vážneho frajera/partnera skutočne milovala. Až za hrob. Bolo to také silné… Bože. Neviem to ani opísať. Proste, bolo to niečo nenormálne… Bolo to niečo, čo mi roztriaslo kolená, bolo to niečo, kvôli čomu som bola presvedčená, že môj život bez neho nemá zmysel, bolo to niečo, z čoho vo mne nelietali motýle, ale behal vo mne celý Madagaskar…

Potrebovala som ho – bytostne…

Ako vzduch, jedlo, vodu… Pri ňom som bola proste… Nažive. Svet, ktorého mal byť súčasťou, bol zrazu oveľa krajší, všetko dávalo zmysel, chcela som sa vedľa neho zobúdzať dokonca života, mať deti, rodinu, zostarnúť s ním…

No malo to háčik. Akosi nám to nefungovalo. Náš vzťah nemal veľa vecí, ktoré by mať mal… To som si však začala uvedomovať až časom, keď ten najväčší počiatočný ošiaľ začal pomaly opadávať.

Nerozumeli sme si. O tom, že by sme boli najlepší priatelia, sa nedalo ani hovoriť. Dôvera? Časom žiadna, pričom to malo byť práve naopak. Náš vzťah bol jeden začarovaný kruh hádok, dokonca niekoľkých rozchodov a udobrovacieho sexu, ktorý bol úžasný. Zaškatuľkujme to ako „talianske manželstvo”, z ktorého ale ani jeden z nás akosi nevedel odísť. A ja? Ja som skrátka verila, že keď je medzi nami niečo také silné, musí to byť osud a on sa proste jedného dňa zmení… No a budeme žiť šťastne až do smrti. Len treba vydržať…

Ani neviete, ako často som si kládla otázku, ako môžem tak veľmi milovať niekoho, kto mi tak veľmi ubližuje…  No odpoveď bola popritom jednoduchšia, ako by som vôbec dúfala – nemilovala som ho… To som ale ešte vtedy nevedela…

Konečný rozchod bol strašný. Niesla som ho veľmi, veľmi ťažko. Myslím, že mi trvalo cca rok, kým som sa dostala z tej najhoršej fázy. A to som ani zďaleka nebola vyliečená…

Čo sa vlastne stalo?

Nuž, stalo sa asi to, že mladé a neskúsené dievča prvýkrát v živote zažilo skutočnú chémiu – fyzickú. Príťažlivosť, vášeň, túžbu, volajme to akokoľvek. A toto dievča si to zamenilo s láskou…

Časom mi to do seba začalo zapadať ako puzzle. Stretla som totiž ďalšieho muža, ktorý vo mne vzbudil niečo veľmi podobné, no už som si s ním život nepredstavovala. Práve naopak. Bola som tak sklamaná z minulosti, až som citovo úplne ochladla. No túžbu, pud, telo neoklameš. Jednoducho som zažila presne to isté, čo som vám opísala tuto vyššie, no tým, že boli moje emócie na uzde a ja som mala zo záväzkov paniku, nekonali sa žiadne vzdušné zámky o spoločnej budúcnosti. A vtedy mi to z veľmi veľkej časti docvaklo.

Pretože to bolo navlas rovnaké…

Silná túžba, roztrasené kolená, zoo. Bolo mi s ním naozaj úžasne a keď sa ma dotkol, bola som v raji. Bol ako moja droga. Droga, ktorú som potrebovala. Bolo to rovnako silné ako pri ex. No akonáhle sa spomenulo niečo, čo by naznačovalo vzťah, brala som nohy na plecia… Nechcela by som s ním žiť. Už som si totiž prestala nahovárať, že niekoho môžeš zmeniť od hlavy až po päty a naozaj to nebol muž, s ktorým by som chcela zostarnúť… Bol ľahkovážny, mal rád dievčatá a dievčatá mali rady jeho, bol nezodpovedný, málo priebojný, na mnoho dôležitých vecí sme mali diametrálne odlišný názor… Jednoducho, ako partnera by som ho nechcela.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
To, čo ti neviem povedať do očí.

Voila… Vtedy som začala prvýkrát uvažovať nad tým, či to, čo som cítila predtým k „láske môjho života”, vôbec láska bola… Veď to asi nebolo až také výnimočné, keď to vo mne dokázal vzbudiť ďalší chlap…

No a táto moja pátračka po tom, čo som to vlastne cítila, sa začala ešte viac vyjasňovať ďalším vzťahom, kedy som z toho muža bola opäť unesená, miestami som si opäť myslela, že až zamilovaná, chémia to bola opäť neskutočná, no tam sa to akosi, keď som sa nad tým lepšie zamyslela, končilo…

A kedy som si bola už úplne istá tým, že „láska môjho života” z úvodu článku láskou ani zďaleka nebola? 

Keď som sa naozaj zamilovala…

A opäť sa zopakovalo všetko už hore spomínané, no bol v tom zároveň jeden zásadný rozdiel. Ten muž za to stál. Nebolo to už len o tom, že ho nenormálne chcem. Bolo to o tom, že sme sa našli. Bol a aj mi je najlepším priateľom. Vzájomná dôvera je bezhraničná a stále rastie. Dokonca, ako ide čas, sme si bližší a bližší. Váži si ma, rešpektuje ma, cení si ma. Miluje ma. Dennodenne mi dokazuje, že som pre neho niekto výnimočný a ja sa dennodenne vďaka tomu do neho „zamiluvávam” viac a viac. Sme si oporou, dávame preč naše egá, pretože sme si drahší ako dokazovať si, kto má či nemá pravdu.

Cítim pri ňom pokoj. Cítim, že s ním bude život krajší, pretože už je. Robí nás šťastnými vidieť toho druhého šťastného. Láska je nesebecká. Skrátka tento muž je mojím útočiskom, nie bojovým poľom, kde musím dokazovať, že som dosť a zaspávať s pocitom neistoty…

Zapamätajte si:

Chémia – fyzická príťažlivosť, je veľká čarodejka a dokáže nám neskutočne pomotať hlavy. Máme pocit, že bez toho druhého nedokážeme žiť, koluje nám doslova žilami, potrebujeme ho mať… Ako vzduch a všetky tieto klišé veci… No nie je to láska. Láska je o niečom väčšom. Láska sa nezrodí na prvý pohľad.

To, že niekoho milujete, si môžete povedať až časom, keď s ním niečo prežijete. Keď ho zažijete naštvaného, zlomeného, nešťastného, šťastného, chorého, unaveného, plniť si jeho sny, keď ho zažijete, keď bude skutočne sám sebou. keď pred vami odhodí všetky masky… Keď sa zhodnete aj na tom, ako chcete prežiť váš život… Skrátka, je to proces a nehovorím – chémia je toho veľkou súčasťou, no ak je to len o nej, nie je to láska… A ak sa chcete na staré kolená pozrieť na vedľajšie hojdacie kreslo na verande a cítiť šťastie, nevyberajte si podľa chémie…

Ak sa totiž rozhodnete prežiť s niekým svoj život len na základe chémie, môže sa stať, že budete časom veľmi smutní, pretože chémia raz vyprchá a vy zistíte, že vedľa vás zaspáva niekto, s kým si nemáte ani čo povedať a v horších prípadoch niekto, koho vlastne ani nemáte radi… A vzťah buď jeden z vás ukončí, alebo ho v horkosti a trpkosti nejako doklepete až do konca… Ale poriadne nešťastní…

Preto:

Ak vám vzťah viac ubližuje, ako dáva, spozornite. Nie ste zamilovaní. Milovať človeka, ktorý vám ubližuje, nedáva logiku. Len po ňom túžite. To len jeho telo vonia vášmu telu. A keď telo niečo chce, vie vás poriadne zamotať a nahovoriť vám, že to chcete aj vy… Aj vaše srdce. Preto buďte veľmi opatrní…

A zapamätajte si najdôležitejšiu vec – chémia funguje hneď. Láska sa rodí po maličkých krôčikoch… Chémiu môžete cítiť k viacerým ľuďom. S láskou to už také jednoduché nie je. Pretože lásku si musíte vypestovať. A to, či je niekto pre vás pravý alebo nie, zistíte až vo vzťahu s ním… Nie vtedy, keď sa ani poriadne nepoznáte… Vtedy ho môžete maximálne chcieť, nie milovať…

Ak sa vám tento článok páčil, rady by sme vám dali do pozornosti Nikolinu knihu Rozchod. Kúpiť si ju môžete priamo v našom eshope TU.

Photo by Charly Pn on Unsplash

Facebook komentáre