Je naozaj tak ťažké niekoho milovať? Alebo je naopak ťažké, aby niekto miloval nás? Musí láska čeliť nástrahám a prekážkam? Alebo si to len zle vysvetľujem a láska doposiaľ nebola tým, čo som k niekomu cítila?
Strácam sa v tom. Chcela by som tento článok venovať mužovi, chlapcovi, niekomu, kto vo mne prebudil isté city, s ktorými som bojovala, ktoré som ignorovala a nechcela si pripustiť.

Ale či to bola láska, to netuším. Skúsim pekne poporiadku…

Práve sa začínal istý jarný týždeň, kedy si mi odpísal na správu, ktorú som ti nechala niekedy rok predtým. Ja som na teba už aj dávno zabudla a ty, ty si sa mi po takom dlhom čase ozval späť. Nechápala som, prečo práve teraz. Nevedela som si poskladať tie kúsky. Prečo si musel čakať tak dlho? Ako je možné, že až teraz si objavil moju správu? 

unsplash.com

Nedávalo mi to zmysel… 

Pýtala som sa sama seba otázky, na ktoré som nepoznala odpoveď. A nepoznám ich ani doteraz.

Jediné, čo viem, je, že to tak malo a muselo byť. Musím ale povedať, že si prišiel v ten správny čas. Už som prestávala veriť v akékoľvek dobro na tomto svete. Už som sa strácala vo vlastných myšlienkach lásky. Už som prestávala veriť vo vlastnú hodnotu. 

Neverila som, že mne sa to niekedy podarí. Že aj ja raz zažijem, aké je to milovať. Ale… Môžem používať tak silné slová, ak sme sa ani nestretli? Môžem vysloviť slovo láska nahlas, ak ani nevieš, akú melódiu a farbu má môj hlas? Ako asi vyzerám, keď plačem, keď sa usmievam, keď sa trápim alebo keď sa teším, že ťa vidím? Príliš veľa otázok. Príliš veľa odpovedí, ktoré si len sama prehrávam dookola. 

Mal si toľko príležitostí, aby si vo mne budoval istotu a bezpečie, ktoré mi môžeš ponúknuť…

Hovoríš o sebe, že si silný, že si hráč, že to, čo chceš, aj dostaneš. Je to odpoveď na moju otázku, že JA nie som to, čo si chcel a čo chceš? Prečo si potom rád, keď sa mi niečo podarí? Prečo sa so mnou tešíš a dávaš mi zmiešané signály? Prečo sme tak vzájomne prepojení a tebe to stále nedochádza? Prečo mám od teba niečo očakávať, keď ty si ideš aj tak svoje a bezo mňa? 

Som pre teba samozrejmosťou? Že veď snažiť sa nemusíš, ak som tu pre teba každý deň? Dovoľ mi niečo ti povedať. Kto som a ako to celé vnímam…

Som žena, čo miluje svoju dušu. Som žena, čo chce nájsť lásku. Som žena, ktorá chce milovať, ale byť aj milovaná. 

unsplash.com

Áno, mám city, ak si si nevšimol… 

Viem sa aj uraziť, ak cítim, že si ma odstrčil na druhú koľaj, prípadne ak na mňa budeš nepríjemný. Nie som z kameňa, aj keď som si to doteraz myslela. Verila som, že som tak ochladla, že moje srdce sa už nikdy neroztopí. Ale prišiel si ty a zrazu som mala pocit, že láska existuje. Áno, viem, že sme sa nevideli ani nepočuli. 

Ale tvoja slová sú také pravdivé a také úprimné, že je až nemožné, aby to bol všetko iba klam. Je pravda, že ten čas, čo sme si písali, som bola viac emotívne nevyrovnaná. Veď ale kto je vyrovnaný? Kto nemá žiadne citové problémy? Každý má svoj vlastný kríž.

A ja som tak tajne v kútiku duše dúfala a verila, že ty si TEN, čo mi ho pomôže niesť… 

Mali sme aj zopár okamihov, kedy sme sa nechápali a nevedeli nájsť cestu k sebe späť. Ale aj keď to bolo ťažké a náročné, stále sme sa k sebe vrátili. Nehádali sme sa, o tom to nebolo, len menšia výmena názorov, ktorú sme si ale neskôr vysvetlili. 

Prepáč, ak to poviem nahlas, ale dotklo sa ma tvoje správanie. Dotkol si sa ma tým, ako si sa mi začal vzďaľovať. Nie som stroj ani robot, aby som nič necítila. Samozrejme, že mám vlastný život. Ale keď si píšeme dennodenne, hoci to bolo aj o jednej správe, predsa si všimnem, ak s tebou niečo nie je v poriadku, nie? 

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Chvíle, kedy som ubližovala sama sebe

Mám toho toľko, čo ti chcem povedať… 

Ale do správy už nemôžem. Som už unavená. Nevládzem čeliť tvojim myšlienkam, keď mi odpíšeš raz za 3-4 dni. Viem, že je to hlúpe a možno aj detinské, ale zvykla som si na teba. Na tvoje písmenká, na tvoj pohľad na život. Otvoril si mi oči, otvoril si mi dušu a ukázal mi, že spriaznená duša naozaj existuje. A za to som sa ti nestihla ani poďakovať. 

Kiežby som ti to mohla povedať. Ale ak sa ti s tým zverím, ty ma môžeš vysmiať alebo mi tú myšlienku vyvrátiť. A to nechcem. Chcem si to nechať pre seba, pretože aj keď ty mojím vyvoleným nie si a ani nebudeš, chcem mať na teba krásne spomienky. 

unsplash.com

Celé mesiace, čo sme si od jari nepísali, som na teba neustále myslela a pýtala sa samej seba, prečo som ťa musela nechať odísť… 

Viem, že si muž, že potrebuješ čas aj pre seba, že si potrebuješ uvedomiť, či ti budem chýbať alebo nebudem. Pamätám si napríklad, keď si mi napísal, že si potrebuješ oddýchnuť od internetu a sociálnych sietí. Vieš, čo mi vtedy behalo po rozume? Chcel si sa vzdialiť odo mňa? Lebo ak nie, vieš, že mám aj telefón, na ktorý sme si mohli zavolať? Dobré, nie? No nenavrhol si iný spôsob komunikácie, tak som to nechala tak. 

A sranda je, že nakoniec si sa mi po týždni odmlčania aj tak ozval, ale vieš, čo to vo mne zanechalo? Tak veľmi si sa ma tým dotkol. Celý ten týždeň bez teba som mala pochybnosti, či sa vrátiš, ako si sľúbil. A nakoniec, keď som sa zmierila s tým, že už neprídeš, vtedy si sa vrátil.

Ale ja som takto pokračovať nemohla, chcela som už niečo skutočné. Ale ty si nechcel a nevedela som si predstaviť, že by som čakala ešte dlhšie, tak som ťa nechala ísť. Nechala som ti list na rozlúčku a ty si ma nedržal, aby som zostala. Dokonca si mi podržal dvere. Nevieš si predstaviť, ako dlho som si to vyčítala, ako veľmi som túžila byť s tebou opäť v spojení. Preto som ti teraz napísala. Preto som našla odvahu a znova ťa pustila do svojho života. 

Prešiel mesiac… 

Odkedy som ti napísala, dokonca som ťa „prinútila“ myslieť na stretnutie, a čo si povedal ty? „Prečo nie, ak bude správna príležitosť, tak môžeme“. Ach, muži. Neviem si to preložiť, nerozumiem tejto myšlienke. Ale jedno, čo viem povedať, je, že to bola len výhovorka. Že si to chcel čo najviac oddialiť a upokojiť ma, aby som s tým už ja prvá nikdy neprišla. Tomuto ty hovoríš, že si silný a že vieš, čo chceš?

Neustále si opakujem tie tvoje príspevky, ktoré zdieľaš. Vraj mentálne spojenie je dôležitejšie ako fyzické. Vraj neexistuje nič krajšie, ako keď ti žena najprv odhalí svoju dušu, než svoje telo. 

unsplash.com

My sme mali oboje… 

My dvaja. Naše duše sa stretli a spojili najviac, ako mohli. A ty stále na niečo čakáš. Na svoju správnu príležitosť. Je mi ľúto, že sa to musí takto skončiť. Neviem ani, ako sa s tebou rozlúčiť, tak tentokrát odídem bez slov. Bez vysvetlenia. A budem dúfať, že mi to snáď raz odpustíš. 

Ale vedz, že bez vetra sa ani lístok nepohne. A ty si mi len ukázal, že pre teba nie som dostatočne dôležitá. Že pre teba nie som výzvou. A to že bývaš 2 a pol hodiny odo mňa, je výhovorkou pre koho? Pre mňa? Či pre teba? Ach. Nechám to tak. Vzdávam sa. Ja nemám problém bojovať o niekoho, to ma ešte nepoznáš. Ale ty si mi dal len dôvody na to, aby som odišla. Po druhýkrát…

Venované J.T.

Autor: Valery

Coverphoto: Photo by Luca Tacinelli on Unsplash

Facebook komentáre