Je ťažké odísť…
No ešte ťažšie zabudnúť. Ako sa hovorí, čas vylieči všetky rany, no často tá cesta „po“ nie je prechádzka ružovou záhradou. Je to mnohokrát zložitejšie ako samotné trápenie sa pri osobe, ktorú sme mali na dosah…
pexels.com
Stála si pred ťažkým rozhodnutím…
Poskytnúť ďalšiu šancu človeku, ktorému si bola oddaná, a mala v hlave naplánovanú vašu spoločnú budúcnosť? Alebo sa postaviť čelom proti múru a vydať sa svojou vlastnou cestou? Cestou, na ktorej spoznáš niekoho iného. Niekoho, komu na tebe bude záležať viac, ako ti bolo doposiaľ dopriate.
A možno cestou, na ktorej ti ľudia ukážu, kto si a čo si vlastne zaslúžiš. Ľudia, ktorí v tvojom živote možno nezotrvajú navždy, no posunú ťa ďaleko vpred. To oni budú tí, ktorí z teba spravia človeka, akým v skutočnosti si, ba priam lepšieho. Človeka, ktorý si nenechá ublížiť a ktorému sa bude v tomto „zlom svete“ žiť ľahšie.
Pravdepodobne si spravila krok vpred…
Tak ťa prosím, nepokúšaj sa ísť späť. Viem, že je to ťažké a možno ťa chápem viac než ktokoľvek iný, ale nevracaj sa. Neobzeraj sa vzad. Naopak, hľaď pred seba, lebo len tam je to, čo ťa v živote ešte čaká. Pred sebou máš niečo, čo môžeš formovať. Niečo, na čom môžeš pracovať, aby si docielila to, čo si v živote vždy chcela.
Minulosť nechaj, prosím, za sebou. Je to náročné? Verím, aj pre mňa bolo a stále je. Ale som si istá, že to zvládneš, pretože si silná. Nesmieš dovoliť, aby ťa minulosť doživotne ovplyvňovala. Áno, môžeme si z nej zobrať určité veci – avšak už sú to len lekcie, ktoré nás mali niečo naučiť…
Zabudnúť. Pohnúť sa dopredu…
Často to nejde tak ľahko, ako si mnohí myslia. Je náročné vysporiadať sa s tým. Ja to chápem. A ver mi, že aj iní… A práve oni budú pri tebe vždy, keď ich budeš potrebovať. A vieš prečo? Lebo možno zažili niečo podobné a vedia, že ti každým dňom pod nohami pribúdajú polená a na svojich ramenách nesieš hŕbu bremien, o ktorých nechceš hovoriť. Trápiš sa a oni nevedia, z akého dôvodu, len čakajú, kedy sa im zdôveríš, pretože práve na to sú tam. Máš ich okolo seba, aby sa ti žilo o čosi ľahšie práve v čase, keď nevládzeš. V čase, keď nevieš, čo ďalej.
Stalo sa ti niekedy, že si ani len netušila prečo si vôbec smutná, no nedokázala si sa z ničoho úprimne tešiť? V hlave si bola nastavená, že si v poriadku, že si prekonala jedno z najťažších období tvojho života a veľa ľudí tomu verilo? No podvedomie bolo nastavené inak… V skutočnosti si vo svojom vnútri každodenne bojovala s tým, čo si hlava uvedomila už dávno, a tým, čo si srdce pomaly pripúšťa? Myslela si si, že to nikto nevidí, až kým sa ťa niekto nespýtal, čo ťa trápi… A ty si nedokázala odpovedať, pretože by si si ublížila ešte viac.
pexels.com
Občas sa stáva, že až ak našim myšlienkam dovolíme „prehovoriť,“ uvedomíme si, čo vlastne prežívame…
Bojíme sa, že našimi slovami bude ublížené iným, a tak všetko dusíme v sebe. Zvádzame vnútorný boj sami so sebou. Dennodenne sa presviedčame, akou silnou bytosťou sme, aj keď tomu mnohokrát sami neveríme, no musíme pochopiť, že to je pravda! Sme silnejšími, než si dokážeme predstaviť, a práve v našich slabostiach sa ukrýva tá sila… Prečo? Pretože práve v čase, keď nám je najhoršie, máme na tvárach závideniahodný úsmev, ktorého úlohou je zabrániť ľuďom vidieť našu bolesť.
Preto ťa prosím, dovoľ si posunúť sa vpred tak, ako si zaslúžiš…
Dovoľ si časom zabudnúť… Dovoľ si oslobodiť sa. Potrebuješ to. A pravdupovediac… Potrebuješ to viac, ako si myslíš. Zaslúžiš si pohnúť sa z minulosti smerom dopredu. Ver mi, že nie všetko, čo sa ti prihodilo, ťa bude sprevádzať naďalej po celý život. Neboj sa spraviť rázne kroky vždy, keď to tak budeš cítiť. Neodkladaj ich, keď ti je ubližované, keď sa necítiš dobre alebo keď chceš jednoducho zmenu. Už nikdy nedovoľ, aby ťa zmohli myšlienky tak ako tentokrát… Zaslúžiš si pokoj, a tak rob kroky, ktoré ťa k nemu vždy privedú…
Pokojná duša či pokojná myseľ občas vyžaduje rázne kroky, ktorými si spočiatku nie sme vôbec istí. Kroky, ktoré budú pre nás bolestivé, no pomôžu nám upokojiť sa a nabrať silu potrebnú do budúcna…
Autor: Saška
Coverphoto: pexels.com
