Ak si chcete vypočuť, kto vám čo obetoval, kto pre vás zdolával hory-doly, skúste mu po rokoch pritakávania pre zmenu oponovať. Prestaňte sa poddávať tomu, čo chce on, a seknite s dobrými nezištnými skutkami. Jednoducho si povedzte: „A dosť!“ A vtedy to príde… lavína výčitiek a spomienok, ktoré nemajú konca.
Vravíš, že si bol kedysi ochotný prekonávať kvôli mne aj nemožné. Spomínaš na chvíle, ktoré si ja nepamätám, pretože ich mám uchované v pamäti úplne inak. Úplne inak, ako ich interpretuješ ty… Niekedy, keď si od teba prečítam nejakú správu, mám pocit, že sme obaja žili v inej realite. Alebo sa len teraz snažíš slovami dohnať to, čo si predtým neurobil?
Až po rozchode sa ukáže, koho sme vlastne milovali.
pinterest.com
Milovať, keď je všetko v poriadku, je jednoduché. Vtedy je človek relatívne šťastný, necíti sa ohrozený, a tak sa správa inak ako v momente, keď sa niečo pokazí. Akonáhle príde prvý problém, na ktorý sa nabalí ďalší a ďalší, nastane zlom, ktorý minimálne jeden z dvojice tak skoro nerozdýcha. Práve v tom okamihu zistí, že miloval inú osobu. Nie tú, ktorá pred ním teraz stojí celá rozohnená a nedáva si pozor na ústa.
Zaujímalo by ma, či si sa predtým celý čas musel kontrolovať, alebo tieto vlastnosti v tebe iba spali. Driemali a čakali, kým nastane ich čas. Bola to z tvojej strany len pretvárka? Alebo to, čo prišlo potom, bol následok vyostrených emócií a v skutočnosti taký nie si?
Myslím si, že ľudia sa nemenia. Sú stále rovnakí, len sa vekom naučia lepšie či dôkladnejšie kontrolovať a ukazujú svetu len tú časť seba, ktorá je pre iných lákavejšia. Presne tú, ktorá nemôže nič pokaziť ani nikoho uraziť. Ale problém nastáva v momente, keď sa už viac ovládať nedokážu a ich pravé ja vypláva na povrch… Až vtedy máme možnosť spoznať ľudí presne takých, akí v skutočnosti sú.
Pravá podstata nás uzrie svetlo sveta až vo vyhrotených situáciách.
Možno dovtedy nepoznáme ani sami seba a tak ako ostatní ostaneme prekvapení zo svojej reakcie aj my. V týchto chvíľach jednoducho prídeme na to, čo všetko sa v nás skrýva, to dobré i to zlé…
Ale to ťa predsa neospravedlňuje. Nemôžeš sa vyhovoriť na to, že si ostal bezradný, keď si zistil, že odteraz budeš sám. Sú ľudia, ktorí nekričia, aj keď je to to jediné, čo práve potrebujú. No ostanú ticho, snažia sa zachrániť, čo sa ešte zachrániť dá, alebo pokojným hlasom začnú vysvetľovať. Sú aj ľudia, ktorí si dokážu priznať chybu a poprosia, aby im to druhí odpustili. A sú tiež i takí, ktorí keď sa cítia urazene, neurážujú bezdôvodne druhých.
pinterest.com
Viem, že je takých ľudí veľa. Mnoho ich poznám a patrím medzi nich aj ja. A preto chcem do svojho života niekoho podobného. Človeka, ktorý rieši konflikty s pokojnou hlavou a nezúri, keď má pocit, že vlastnou chybou prichádza o niečo, čoho sa odmieta vzdať.
Nebudem ti vravieť, čo všetko som pre teba urobila.
Bolo by to zbytočné. Aj tak by si to prepočul alebo spochybnil. Dúfam ale, že raz na to prídeš aj sám a nikto ti to nebude musieť hovoriť. Prídeš na to tak, že zistíš, že to nik iný nie je ochotný spraviť, že to jednoducho nie je samozrejmosť.
Láska je totiž práve o tom. O malých skutkoch, ktoré si ľudia preukazujú každý deň úplne automaticky. O obetovaní samého seba kvôli tomu druhému, pričom vtedy o obete nemožno hovoriť. Rýchlo ju totiž zastaví pocit, že sme niekomu, koho sme milovali, spôsobili radosť v očiach.
A ver mi… to robí len človek, ktorý miluje úprimne, a vôbec nie je ľahké niekoho takého nájsť. Podarí sa to možno iba raz za život, a keď ho od seba odoženieš preč, pretože to nedokážeš oceniť, viac takých šancí už možno nedostaneš.
Autor: Vali Mišútová
Coverphoto: Photo by Andrew Worley on Unsplash
