Už sú to roky, čo sme sa začali motať..a ja stále píšem.
Presne. Mesiace, týždne, dni,…ani si neviem spomenúť aké to bolo bez teba. Aký bol život predtým ako si doňho vstúpil a všetko zmenil. Neviem aké to bolo pozerať sa na chlapov a nehľadať v nich automaticky kúsok teba, nepamätám sa aké je to plakať kvôli niekomu inému ako kvôli tebe a netuším aké to bolo milovať niekoho iného. Chcem si spomenúť.
Je to dlhá doba a niekedy sa pýtam sama seba ako sme sa do pekla dostali až sem? Ako je možné, že po toľkých bodkách tam stále ostane čiarka? Ako je možné, že ma to neprešlo a ako je možné, že si sa na to celé nevykašľal už dávno.
Toľko sĺz a toľko slov, ktoré som ti povedala v návale zlosti. Toľko krát som si sľúbila nikdy viac, ale vždy sa to opakovalo. Už pomaly prestávam veriť na tú lásku, ktorú opisujú v knihe a o ktorej sa spieva. Začínam si myslieť, že racionálne mysliaci človek ju nikdy nedosiahne a že je to len bolesť, ktorá sa ukrýva za slovom láska a snaží sa hrať na niečo pekné.
Sú to mesiace môjho života, ktoré som ti venovala a ktoré sa mi nikdy nevrátia. Sú to noci, ktoré som preplakala a už nikdy nikto nepremení tie slzy na úsmev. Sú to jazvy na duši a na srdci, ktoré sa síce časom zahoja úplne, ale zostanú tam už navždy. Nejdem ťa obviňovať. Neviním ani seba. Proste sa to stalo lebo sa to malo stať. Už to aj tak nezmeníme a ja sa už nad minulosťou trápiť nechcem, lebo som dosť zaneprázdnená tým, aby som si budovala budúcnosť, na ktorú raz budem môcť byť hrdá.
Dlho som chcela počuť, že chceš byť jej súčasťou. Chcela som veriť, že ňou naozaj budeš. Milovala som keď si povedal raz…veď to vieš aj ty. Verila som tomu, lebo si to hovoril s toľkou istotou.
Musela som si však uvedomiť, že tvoja istota bola moja naivita. Moja nekonečná láska, ktorú som ti chcela dávať aj keď len po nociach, lebo inak to nešlo. Aj keď len raz za čas, ale vtedy som ťa milovala a bozkávala so všetkou vášňou akú som v sebe mala. Chcela som aby si to cítil, lebo som vedela, aký sám sa občas cítiš.
Vtedy som na chvíľu zabudla na všetko a bol si len ty. Nikto iný. Len tvoje objatie, tvoje bozky a tvoje slová. Slová ktoré si vyslovoval s takým presvedčením, že som im verila. Hltala som každé jedno a živila v sebe nádej.
Do dnes neviem, či boli pravdivé, ale dnes je to už jedno.
Časom mi došla jedna vec. Dlho si skúšal moju lásku. Stále to robíš. Začala som to robiť spolu s tebou. Experiment na mojom vlastnom ja. Skúšala som koľko toho znesiem. A znesiem veľa. Zniesla som to, že si ma ignoroval, že si mal na háku moje články pre teba, lebo si spával s ňou… zniesla som aj to, že napriek tomuto všetkému som bola ja tá, za ktorou si prišiel v strede noci. Myslela som, že to určite nedám, keď si po ceste k tebe ešte stále písal jej. Áno šla som s tebou. Skúšala som čo to dá. Vydržala som. Napravila si korunku a šla do toho zas.
Smiala som sa a stále sa smejem na tom ako ľuďom hovoríš, že ma nemajú baliť lebo som s tebou. Ako si vtedy myslíš, že som naozaj tvoja, lenže som ti nikdy skutočne nepatrila. Patrila ti moja láska a venovala som ti všetko, ale nikdy si si to nezobral a preto som nikdy nebola tvoja.
Časom som si uvedomila, že na teba napriek všetkému nedokážem zabudnúť. Že keď sa pozriem do tvojich očí a ty do mojich, aj napriek všetkému tam nájdeme to niečo, vďaka čomu sme stále tu. To puto, ktoré neviem a nechcem vysvetľovať.
Láska však má svoje hranice. Vydrží naozaj veľa, ale určite nie všetko. Uvedomila som si to po každom buchnutí dvier, keď som od teba odchádzala po noci, ktorá zase patrila len nám a našim opitým slovám ako patríš mne a ja tebe. Neboli to klamstvá. Lebo vtedy, v tom momente, v tej posteli a v tú noc, to tak naozaj bolo a stále je. Tie noci sme len svoji a na ničom inom nezáleží.
Každým jedným buchnutím sa mi však odchádza ľahšie. Stále menej riešim, či je naozaj pravda, že inú nechceš. Či všetko, čo si povedal, si aj tak myslel. Stále ťa milujem. Stále mi na tebe záleží, ale každou jednou nocou slabne pocit, že raz….
Každou jednou nocou to chcem čoraz menej… lebo ako mi raz niekto povedal „keď si užijete, tak budete spolu? Keď si užijete, už si nebudete mať čo ponúknuť.“
A bola to pravda. Po toľkom čase a toľkej bolesti, ktorá už nejde vrátiť, sa mi otvárajú oči a začínam vidieť, že to začína aj skončí stále tak isto.
Že je to kolotoč. Že v tom bolo viac, ale pokazilo sme to úplne a viac ako momentálne potešenie, si ponúknuť už nikdy nebudeme schopní.
Nevedela som ťa vytrhnúť zo srdca… sama som to nedokázala, ale ty, svojou ignoráciou, svojim správaním a tým, ako ma nedržíš pri sebe, ale ani neposielaš preč, to spravíš za mňa. Preto môj experiment neskončím. Budem pokračovať až kým nezabiješ aj posledný cit ktorý voči tebe prechovávam.
Keby to bola rozprávka, tak by si sa uvedomil a bol by happy end, ale život nie je rozprávka.
Si môj princ…navždy ním budeš….možno nie ten rozprávkový, ale ten zo skutočného života. Ten, ktorý prišiel aby naučil a naučil si. Nikdy ťa nechcem vymazať zo života úplne, lebo to by som vymazala všetko, čo si mi dal, ale čím ďalej tým viac som si istá, že RAZ sa konať nebude….lebo sa konať nemá.
coverfoto: pexels.com, foto: weheartit.com
