Za čím vlastne smútiš? Pravdepodobne mi povieš, že za ním… Ale vieš aj, prečo? Asi mi odpovieš, že ti chýba. No dám ti ešte jednu otázku a sľubujem, že už bude posledná… Prečo ti je za ním smutno, prečo ti chýba práve on natoľko, že si pre ten smútok úplne pozastavila svoj život? Skús nad tým popremýšľať, prosím. Skutočne tomu venuj aspoň pár minút…
Keď som si tieto otázky kládla kedysi ja, nestačila som sa čudovať, čo všetko na mňa z mojej mysle dokázalo vyskočiť. Mala som za sebou polrok po rozchode, ktorý bol pre mňa zdrvujúcim prekvapením. Vieš, keď s niekým plánujete spoločnú budúcnosť a potom sa zrazu všetko rozsype pre slová: „Nie som na to pripravený,“ je to rana.
unsplash.com
Polroka som sa utápala v tých najrôznorodejších pocitoch. Hnevala som sa, plakala, utápala sa v beznádeji, hľadala som príčinu, pátrala som, na koho pleciach sa usadila vina. Zatiaľ čo ja som predávala svoje nedávno kúpené a nikdy nenosené svadobné šaty ďalej, on použil rovnaký oblek na ďalšiu svadbu. Na obrad, na ktorý predtým nebol pripravený – so mnou. Ale s druhou ženou to už išlo. Hm…
Stratila som polrok života v slzách a v pocite menejcennosti…
Prečo ja nie a ona áno? Bola medzi nami už dávno – aj vtedy, keď som sme sa ešte hrali na šťastný mladý párik? Alebo ju spoznal až neskôr, keď sa rozišiel so mnou? Prečo si zobral ju a mňa nie? Znamená to, že som… Čo? Horšia? Málo pekná? Otravná? Udusila som ho vlastnou láskou? Chcel viac voľnosti alebo sa chcel pripútať k niekomu inému? Toto boli tie otázky… Otázky, pre ktoré som nemohla spávať, jesť, žiť…
Tie odpovede som nenašla. Doteraz. A nájsť ich už ani nechcem. Pretože som si začala klásť otázky trochu iné. Namiesto o ňom som premýšľala o sebe. Stále viac a viac. Pomaly sa z mojej mysle vytrácal obraz šťastného páru stojaceho pred oltárom a nahrádzal ho obraz mňa samej, môjho života. Bez neho…
Prečo mi teda tak strašne chýba?
Prečo mám pocit, že už nič nemá cenu? Prečo nemám chuť ďalej žiť, ak som prežila 28 rokov života bez neho, keď som ho ešte nepoznala? Čo také výnimočné do môjho života priniesol, že tým zmazal všetko, na čom mi predtým záležalo? Nevedela som si odpovedať… Priniesol mi lásku, posunul môj život o level vpred. Ale nič viac. Nič inak prevratné sa v spojitosti s ním neudialo. Tak prečo potom neviem ďalej žiť?
unsplash.com
Pretože som uverila… Uverila som, že keď sme dvaja, všetko je ľahšie. Uverila som, že s ním bude všetko krajšie, že každý jeden sľub, ktorý mi dal, sa splní. A v neposlednom rade som uverila, že toto je to pravé pre mňa… Život s ním, s jeho láskou, s mojimi snami o nás dvoch. Oplakávala som teda vlastne len zbúrané ilúzie. Predstavy, ktorým som dala príliš veľkú dôležitosť, a nedokázala som si pripustiť, že šťastná môžem byť aj vtedy, keď sa mi tieto predstavy nenaplnia.
To preto sa môj život zastavil. To preto som nevedela žiť ďalej… Lebo sa nestalo to, o čom som sa presvedčila, že ma to urobí šťastnou.
Haló, dievča, veď máš predsa seba!
Prečo hovoríš, že ťa obral o všetko? Prečo máš pocit, že už nemáš dôvod žiť? Veď tým dôvodom si predsa ty… Vzal ti teba? Nie. Vzal ti predstavu šťastnej lásky, šťastného života po jeho boku. Vlastne ti vzal niečo, čo sa nikdy nestalo, čo nikdy nebolo reálne. Vzal ti len niečo imaginárne, neexistujúce a teba to bolí preto, že si to považovala za skutočnosť. Upla si sa na túto vidinu tak veľmi, až si si ju zreálnila. To bola chyba a za chyby sa platí.
Ale nevzal ti teba. Nevzal ti nič z toho, čo si mala predtým, ako si ho spoznala. Tak na to nezabúdaj, prosím… Odišiel jeden chlap. Ale neodišiel z teba život. Ten život, ktorý si zaslúži, aby si ho žila s chuťou a s láskou. Už si sa poučila – už vieš, že dať niekomu do rúk celé tvoje šťastie, je poriadna hlúposť. A ponaučenia sú veľmi cenné. Už jedno máš… Tak začni konečne žiť.
Autor: Marianna
Coverphoto: Photo by Armen Aydinyan on Unsplash
