Pamätám si na časy, kedy som bola obklopená hŕbou priateľov. Na Facebooku desiatky správ, ktoré oznamovali, že sa niekto „zaujíma„. Slovo televízor som nepoznala a skutočne som nevedela, čo je to sedieť doma. Víchor – presne takú prezývku som si svojou povahou vyslúžila. Šťastná – presne tak som sa kedysi dávno cítila. Dnes trpím. Ako by som aj nemohla? Vyrástla som do sveta, v ktorom sa knihy používajú na pálenie v krbe. Miesto, kde slovo lacný naberá celkom iné rozmery. Dôstojnosť je často neznámym pojmom a slovo úprimnosť drahým výdobytkom, ktorý sa dnes nenosí.
unsplash.com
V každom kúte počuť šepkanie, ktoré ti hovorí, že si to ty, kto je ten zlý…
Nenávistné pohľady, ktorých nositelia ti s úsmevom hovoria, aký si fajn. Byť iným, je ako byť potrestaný. Ak nie si ovca, máš to „u nás“ spočítané. Ak nie si šťastný, radšej to nikomu nehovor. A aj tak to nikoho nezaujíma. A vlastne sa usmievaj, pretože sa na teba nedá pozerať. Každé ráno vstať a zobrať si svoju masku. Presne takú, ktorá sa im dnes hodí. Máš svoj názor? To je fajn, len to nikomu nehovor. A že sa niekto tvári, že ťa má rád? To nič neznamená, pretože každý máme chrbát a za ním dvoch ľudí s ústami.
Priateľstvo už nepredstavuje to, čo kedysi. Nie sú to siahodlhé rozhovory, ktoré ti pomôžu vyliečiť dušu. Sú to neúprimné konverzácie, v ktorých sa predbiehame, kto z nás je viac… Viac IN, viac šťastný, viac bohatý, viac chcený a viac čokoľvek, čo si len vieš predstaviť. Smútok dnes znamená vymazať si profilovú fotku na Facebooku. Ísť do baru a zbaliť tam niekoho je dlhodobý cieľ.
A čo je skutočne zvláštne? Ako dokážeme niektorým priateľom odpustiť, nech urobia čokoľvek, zatiaľ čo tými druhými pohŕdame, nech sú kýmkoľvek.
unsplash.com
Sme odborníkmi na životy iných, popritom tie vlastné nám kĺžu pomedzi prsty…
A generáciu, ktorá veci robila len tak nezištne, si nevážime. Ale to „nevadí“, pretože tá pomaly umiera v smrade slovenských nemocníc. Tento svet nebude nikdy pekným miestom, ak budeme jeden druhým opovrhovať.
Nechcem žiť vo svete, v ktorom sa obklopujeme blbcami, len aby sme mohli povedať, že máme veľa kamarátov. Odmietam prijať spoločnosť, v ktorej sa „hra“ častejšie používa vo vzťahoch ako na ihrisku. Svet, v ktorom sa človek hanbí povedať druhým o svojich snoch, pretože bude vysmiaty. Je to svet, v ktorom, keď sa snažíš príliš, si označený za „špecialistu“ a keď sa nesnažíš vôbec, „nemáš tu čo robiť.“ Ľudia si na teba vždy niečo nájdu. Farba vlasov, odtieň make up-u, špina na topánke … Viac ako o seba sa staráme o všetkých. Myslíme si, že ich dokonale poznáme a vieme odhadnúť, no pravda je taká, že o sebe vieme prd. Pošpinené egá, nalomená dôstojnosť a na jazyku kopa slov adresovaná tebe… Že v čom pre mňa nie si dosť dobrý.
V dnešnom svete môžeme byť kýmkoľvek. Aj sme. Sme skutočne všetkým. Len nie dobrými ľuďmi…
