Hnev, frustrácia, mrzutosť a plno iných negatívnych prívlastkov. Veľa z nás sa už určite s hnevom stretlo. Ja mám pocit, že sedíme spolu na káve každý jeden deň a dokonca niekoľko hodín. Rozprávame sa o živote, bežných veciach i starostiach, ale niekedy mám toho dosť. Nejdem sa tu sťažovať, iba chcem zdôvodniť, prečo mám náladu tam, kde ju mám. Striedanie s hnevom a smútkom je posledné dni u mňa na takej bežnej báze, by som povedala. Stále si kladiem jednu otázku, kedy prestanem byť dobrým človekom a kedy to tí druhí prestanú zneužívať? 

Ale asi dovtedy, kým si ja nechám. Počula som jednu vetu, ktorá sa mi zafixovala v mojej mysli: „Dobrí ľudia nestrácajú ľudí okolo seba, ale to tí druhí, strácajú tých dobrých.“ Myslím si, že je v tom kus pravdy. 

unsplash.com

Vravia mi, že som človek s dobrým srdcom, a ja teraz neviem, či to mám brať ako dar alebo ako prekliatie… 

V istých situáciách to beriem ako prekliatie. Vždy sa snažím byť ku každému oporou a pomôcť mu, ale keď tú pomoc potrebujem ja, zostanem sama. Nejako som si na tento pocit zvykla. Z každej kaše i gulášu sa dokážem vystríhať sama. Niekedy mi je do plaču, ale dám to. Bojujem zubami i nechtami a môžem povedať, že mi to ide celkom dobre a aj to, že môžem byť na seba hrdá. 

Učím sa, že nemám od ľudí nič čakať. Aspoň nebudem po čase sklamaná a moja dôvera nebude zlomená. Učím sa veriť a spoliehať sa iba sama na seba. Ide mi to dobre. Mám pri sebe rodinu, na ktorú sa môžem spoľahnúť. Tí ostatní – či už zostanú, alebo nie, to už nezáleží odo mňa.

Dávala som zo seba viac ako maximum, ale dnes už nemám chuť sa snažiť…

Rezignovala som. Už nie, nestojí mi to za to. Nervačiť sa, trápiť sa – a pritom zbytočne. Prišla som o dve osoby, ktorým som verila. Neberiem to už ako stratu, ale skôr o otvorenie očí a lekciu. Učíme sa predsa celý život a na vlastných chybách, o čom by to predsa potom bolo. 

Myslela som si, že keď budem cítiť hnev a nenávisť, ublíži to tým dvom osobám, ktoré mne ublížili. Avšak, ja som ubližovala iba sebe. Ten jed zabíjal iba mňa, zožieral mi vnútro a ony si žili ďalej svoj bežný život. Bez povšimnutia, že sa niečo stalo. Bolo to ťažké, bola som oklamaná, smutná a dôvera voči ostatným v mojom prípade bola úplne nulová. 

unsplash.com

Zrazu prišlo zvláštne ticho…

Ticho, ktoré zavládlo v mojom vnútri a dokonale upokojilo hladinu mojich myšlienok. Pozastavila som sa, obzrela som sa späť a zistila som, že som na správnej ceste a že sa nikdy tejto cesty vzdávať už nemám. 

Ten, kto príde, príde a ten, kto tam nemá zostať, tak sa aj z mojej cesty životom zase vytratí. Beriem to s nadhľadom. Po takej dlhej dobe prišlo odpustenie, zmierenie  a také upokojujúce a oslobodzujúce. Bola som a aj som  vďačná. Za to všetko a aj za túto lekciu. Dnes to beriem ako prirodzený kolobeh života, v ktorom  ľudia odchádzajú a prichádzajú. 

Ak to aj ty tak máš, tak, dievča, hlavu hore.
Si omnoho silnejšia, ako si myslíš.
Neschádzaj zo svojej cesty životom.
Verím, že aj ty odpustíš a nájdeš šťastie.

Zo srdca Ti to prajem… 

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Prečo sa mi pletieš do snov?

Autor: Laura

Coverphoto: Photo by Kali Elias on Unsplash

Facebook komentáre