Nedávno som sa pri prechádzke mestom míňala s jednou mladou kočkou a nedalo mi nevšimnúť si nápisu, ktorý jej svietil na tričku „NO BOYFRIEND, NO PROBLEM“. Pozrela som sa, obzrela, zasmiala, no to by som nebola ja, aby mi nenapadol hlbší zmysel tejto vety. Viem, slúži hlavne na pobavenie, ale aj tak…
Všimli ste si, že čoraz viac ľudí sa vyhýba vzťahom ako čert krížu? Že pribúda ľudí, ktorí neveria na lásku? Sú radšej „single“. A je jedno, či ide o mužov alebo o ženy.Dokonca aj my – od prírody láskychtivé nežné bytosti, sa už do vzťahov nehrnieme. Nehrnieme sa do vzťahov, do manželstva, mnohé z nás sú radšej samy… Zdá sa mi, že máme toho tak veľa, tak veľa toho musíme riešiť, nestíhame žiť, že sme radi, že vôbec SME.
pinterest.com
A už nám akosi nezostáva sila byť tu aj pre našu druhú polovičku…
Lebo nemáme čas ani na seba. A keď už, tak chceme mať svätý pokoj. A nie ešte počúvať, zaoberať sa, byť oporou a starať sa o partnera/partnerku. Alebo sme sa tak sklamali, popálili, že sa naše srdce obalilo ľadom. Len aby sme sa nesklamali znovu. Len aby sme zase netrpeli. Alebo sa netočili v začarovanom kruhu tak ako minule, z ktorého nie a nie nájsť cestu von.
Lebo aj to sa stáva. Zamilujeme sa, časom zistíme, že sa k sebe nehodíme, nevyznávame to isté, nechceme to isté, vzďaľujeme sa od seba čoraz viac a viac, a predsa zostávame spolu. Spolu, no každý zvlášť.
Dlho trvá, kým pretneme gordický uzol a vstaneme z popola…
Zo strachu? Z racionality? Do ďalšieho vzťahu sa nehrnieme. Volíme samotu. Dobrovoľne. Lebo je to tak ľahšie? Lebo musíme riešiť menej? Lebo nie sme v ohrození. Lebo nemusíme odovzdať samých seba? Lebo je to pohodlné? Lebo sa nemusíme viazať? Lebo si môžeme robiť, čo len chceme? Lebo sa nemusíme toľko namáhať? Lebo sa nemusíme obetovať? Lebo si môžeme nezáväzne užívať? Lebo, lebo, lebo…
A my sa možno celkom nenápadne, nebadane meníme na kus kameňa. Zacyklujeme sa, uzatvárame do seba. Vytvárame si okolo seba pichľavý plot. Prestávame mať radi. Bezdôvodne, nezištne. Zo všetkého chceme niečo „vytrieskať“, chceme mať osoh. Minimálne sa pohrať. Aspoň na chvíľu, na malú chvíľu. A potom odhodiť. A ísť ďalej. Sám. Svojou cestou.
Myslíme si, že sme niečo vyriešili, oslobodili sme sa, sme preč zo začarovaného kruhu a vôbec si neuvedomujeme, že sa točíme v ďalšom. Hovorí sa, že chceme čoraz viac. Že sme nenásytní.
Áno…
Chceme veľa dostať. Veľa dostať a málo dať. Tvárime sa, že je to tak v poriadku. Že je v poriadku, že sme egoistickí, prázdni, bezduchí a vyprahnutí. No v skutočnosti trpíme. Horká chuť v ústach. Prázdno. No my naďalej zostávame v tom bludnom kruhu. V domnienke, že sme spokojní… Ale naozaj sme?
Nenahovárame si to? Nežijeme v ilúzií? Nestali sme sa otrokmi vlastného ja? Žijeme a či len prežívame?
Horkosť v srdci, horkosť v nás…
Prečo sa to stalo?
Naozaj sa to takto stať malo?
Naozaj to takto má byť?
Naozaj takto máme žiť?
Autor: Petra Bogová
Coverphoto: pexels.com
Každému dobre padne, ak zistí, že nie je jediný, kto sa takto cíti. A presne preto vznikla naša kniha. Úlomky ženy II môžete kúpiť tu.
