Možno sa ti to zdá ako klamstvo, ale pravdepodobne viem, ako sa cítiš. A možno ti to vraví každý, ale ty nikomu neveríš. Všetky tie pocity, ktoré by si si najradšej vyškrtla z duše, dôverne poznám. Beznádej. Zúfalstvo. Zmätok. Smútok. Ľútosť. Hnev. Pocit, že sa nevieš pohnúť z miesta a stojíš tam, kde si, akosi pridlho, hoci by si sa najradšej rozbehla vpred a viac sa neobzrela…

Ver mi, nie si jediná, aj keď sa ti zdá, že snáď nikto doposiaľ neprežil to, čo ty. Viem, ako osamelo sa cítiš. Pozeráš sa na tie známe tváre, ktoré si stretávala aj predtým, a iba mlčky sleduješ, ako je ich život v pohybe, zatiaľ čo teba to sklamanie doslova priklincovalo k zemi. Zdá sa ti, že si prestala žiť, že sa len vraciaš k spomienkam, máš chuť celé dni preležať v posteli a potom mať kvôli tomu výčitky.

Poznám to. A som si istá, že nielen ja…

pinterest.com

Vieš, takéto obdobie postretne snáď každého človeka. Niektorého len raz, iného viackrát, ale nevyhne sa mu nik. No len málokto o tom hovorí nahlas, skôr si túto spomienku chce vymazať z mysle a viac sa k nej nevracať. Práve preto sa cítiš tak mizerne… Lebo sa nazdávaš, že nik iný okrem teba si nedovolil byť na chvíľu slabý.

Akoby si sa málo cítila sama, akoby tej samoty, ktorú ti v duši zanechal on, nebolo dosť… Vysmiate tváre, ktoré si plachtia svojím životom bez akýchkoľvek prekážok, ti na plecia nakladajú ešte väčšie bremeno. A ty… máš pocit, že ťa tá ťažoba tlačí k zemi a čoskoro sa ti už (možno opäť) podlomia kolená.

Sú obdobia, o ktorých sa nahlas nehovorí…

Jednak sa všetci bojíme, že len čo sa k tým časom, kedy sme stratili svoj zmysel života, vrátime aspoň v spomienkach, opäť do toho spadneme. Jednoducho nás to bolí, len čo znovu otvoríme tieto dvierka v našej pamäti, a preto ak sa nám ako-tak podarí z tohto obdobia dostať, už nikdy viac sa k nemu nechceme vrátiť. A jednak… máme pocit, že sme slabí, že sme boli slabí. A kto z nás rád priznáva svoju slabosť?

Nie, nie je to hanba. Zamilovať sa, veriť a potom precítiť sklamanie so všetkým, čo k tomu patrí.

pinterest.com

Nemaj voči sebe výčitky, ak sa teraz cítiš slabo, ak máš pocit, že ti ktosi vzal všetko, čo si mala. Je to v poriadku. Je to normálne cítiť bolesť, ak sa jedna etapa v našom živote neskončí šťastne, podľa našich očakávaní. Nie je to o slabosti alebo o tom, že by si nebola dosť silná. Je to znak toho, že dokážeš milovať naplno. A za to sa skutočne hanbiť nemusíš.

Vieš, iba silní ľudia si dovolia byť na chvíľu slabí, pretože…

Si uvedomujú, že je to prirodzené, že život nie je len o šťastných momentkách na Instagrame. Vedia, že si ten „luxus“ v podobe pádu na dno môžu dovoliť, lebo niečo podobné iba v inom odtieni už prežili. Majú to za sebou, celkom živo si na tie chvíle pamätajú, a hoci teraz nevedia ako, no sú si istí, že sa z toho dostanú. Veria sami sebe a svojim pocitom.

Tiež vedia, že sa pred svojimi pocitmi neskryjú. Nemá to cenu a úsilie, ktoré by vyvinuli, by bolo márne. Jednoducho sa to nevypláca… Tváriť sa, že sú v poriadku a potláčať sa v sebe niečo, čo práve majú v duši.

Ver mi, viem, ako sa cítiš. A tiež viem, že to tak má byť. Ale to, čo chceš počuť ty, ti poviem až teraz, na úplnom konci. Ono to prejde. Hlavne to v sebe nedus a nehanbi sa za to. Milovala si. A za to sa naozaj hanbiť nemusíš.

Autor: Diana Svetlíková

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Tomu dievčaťu, ktoré bolo stratené

Coverphoto: Photo by Fa Barboza on Unsplash

Facebook komentáre