Je to tak tak dávno, ale niekedy to bolí, akoby to bolo len včera.
Sú to mesiace, pomaly aj roky. Uplynulo mnoho dní a človek by si myslel, že rany sa za tak dlhú dobu predsa zahoja… prečo ma potom boli celé telo vždy, keď počujem tú pesničku? Prečo mi prejde mráz po chrbte vždy, keď sa povie tvoje meno? Prečo sa v noci budím celá spotená a mám pocit, že niečo zo mňa chýba?
Prečo sa pozerám do zrkadla a vidím tam niekoho, koho už mesiace nespoznávam?
Mohla by som sa pýtať do rána a viem, že by mi nikto neodpovedal.
Že by mi nikto nedal odpoveď ani liek na zabudnutie. Viem, že to musí prísť samo …že veľké veci chcú čas. A láska je veľká vec.
Láska, ktorá naozaj niekedy stála za to. Z ktorej sa ti podlamovali kolená a vďaka ktorej si pochopila, kde sa berie inšpirácia na také množstvo pesničiek a románov. Láska, ktorá tak neskutočne bolela, ale ktorú neľutuješ.
Lebo ja neľutujem. Neľutujem ani jednu slzu a ani jednu prebdenú noc, lebo vtedy som mala pocit, že naozaj žijem. Vtedy som verila, že to všetko nebol len sen, ktorý som si vymyslela.
Vieš, niekedy, keď som len tak ležala a premýšľala v podstate o ničom, tak som mala pocit, že som si to všetko vymyslela. Bolo by tak ľahké uveriť , že sa to vlastne ani nestalo, a to sa zase len moja fantázia so mnou hrala.
Lenže keď si pozerám staré fotky a pozerám sa na svoju šťastnú tvár, tak verím, že sa to stalo.
Keď v noci neviem zastaviť slzy, ktoré sa mi kotúľajú po tvári, tak viem , že to bolo skutočné. Že si skutočný, že si nežil len v mojej hlave, ale že si sa aspoň na chvíľu ocitol aj v mojom reálnom živote. Samozrejme, nie príliš dlho ..aby to náhodou neskončilo happy endom.
Bolo by to príliš ľahké.
Prišiel si totiž len tak z ničoho ….priniesol si šťastie tak obrovské, že som ani nesnívala o tom, že ho niekedy budem prežívať. Potom si odišiel len tak z ničoho nič a zanechal si bolesť, ktorú neviem ako prežijem.
Bolesť, o ktorej som tiež ani len nesnívala, že ju budem zažívať. Zanechal si rany …také, ktoré som nikdy predtým nepoznala, lebo som si nikdy nemyslela, že sa nájde niekto, koho budem milovať tak veľmi, aby ma mohol tak veľmi zraniť.
Aj keď nie úmyselne. Viem, že si musel ísť. Že ja som bola len zastávka na tvoje ceste a ty musíš pokračovať, lebo ťa tam v neznáme čaká niečo lepšie…a mňa pravdepodobne tiež, ale najprv sa musím naučiť kráčať s tou bolesťou v sebe.
Možno čas zahojí všetky rany, ale vieš, rany na duši asi nezmiznú nikdy.
Každá jedna rana sa stane našim slabým miestom. Naučíme sa s nimi žiť….pomaly, ale raz to pôjde.
Raz sa nadýchneme bez tej bolesti v hrudi a pomaly sa naučíme aj smiať, ale vždy keď sa povie to meno, keď pôjdeme okolo toho miesta, tak nás tá rana zabolí. Bude síce zahojená, ale jazva nezmizne nikdy. Práve ona nám bude pripomínať, že tu nie sme zbytočne, že sme žili ….práve tieto rany z nás robia človeka.
Je to už tak dávno, čo som sa ťa vzdala. Čo som pustila každý spoločný sen.
Je to tak dlhý čas, ale rany na duši sa hoja tak pomaly….
