Je neskoro v noci. Alebo skoro ráno? Na hodinách svieti 3:40 a ja stále bdiem. Neviem, či je to priveľkým množstvom kofeínu, alebo priveľkým množstvom myšlienok. Na teba?
Tie myšlienky prúdia v mojej hlave ako na kolotoči a ja sama si ich neviem správne zoradiť. Cítim sa celkom zmätene, pretože v tejto chvíli nič konkrétne necítim. Akoby všetky emócie na moment odišli. Neviem rozoznať, či som smutná, či som šťastná. A ani to vedieť radšej nechcem.
Proste len premýšľam. Áno, áno, aj nad tebou. No zaujímavé je, že nie si tým hlavným faktorom iba ty. Týka sa to najmä momentov a chvíľ, ktoré sme mali spoločné. Myslela som na to už niekoľkokrát. Chýbal si mi. Tak veľmi si mi chýbal. No dnes mi nechýbaš práve ty. Dnes mi chýba ten pocit, ktorý som v tých okamihoch mala. Cítila som sa…inak. Inak ako dnes. Inak ako kedykoľvek.
Cítila som sa jednoducho nejako. Akoby všetko malo význam. Akoby všetko začalo dávať konečne zmysel.
Pamätám si aj na to, ako som si v mysli vravela, že ak tento pocit zmizne, tak budem stratená. Nevedela som si predstaviť, čo budem robiť. Dnes to viem. Dnes sedím, skoro o štvrtej ráno, pri otvorenom okne a fajčím už druhú cigaretu. Vychutnávam si to ticho a pokoj. Tak, ako som si ten pokoj kedysi vychutnávala s tebou.
Vonku je naozaj príjemne, ale tak…prázdno. Dalo by sa to momentálne prirovnať k môjmu emočnému stavu – žiadna zlá atmosféra, ani nič nezvyčajné. Len akási nostalgia za niečím, čo bolo. Uvedomujem si, že to všetko, čím sme si prešli, mi spôsobilo veľmi veľa rán. Tie jazvy, ktoré zostali, sa mi často pripomínali. Spočiatku som bola slabá nato, aby som sa zaťažovala otázkami a teóriami, prečo sa nám to všetko stalo. Prešlo mnoho času a ja viem, že už taká slabá nie som.
Už pomaly svitá. Všade. Pred pár mesiacmi som bola sklamaná z toho, že ty si sa už dávno posunul inam. Dnes je to práve to, čo ma takisto posúva vpred. Prečo by si si predsa len ty zaslúžil tú úľavu a pokoj v duši, keď ja nie? Vždy som ti chcela povedať toľko vecí, teraz však nemám dôvod. Jediné, čo by som skutočne chcela je pripomenúť si ten pocit. Ten čarovný pocit, ktorý si vedel vyvolať iba ty. Aspoň na chvíľu.
Už viac nepotláčam tieto chtíče, ktoré by inokedy a za iných okolností vyvolali opakovanú katastrofu v mojom svete. Už sa viac nebojím, že by som do toho spadla znovu. Pretože viem, že keď už pri samotnej spomienke na teba nič zvláštne necítim, je to na správnej ceste.
Ono to chcelo naozaj čas. Tie rany sa postupne hoja. A hoci jazvy zostávajú, mení sa môj pohľad na ne. Jazvy sú ilúziou minulosti, ktoré si treba prestať neustále všímať. Viem, že jedného dňa sa odpútam aj od toho jediného a posledného, čo ma pri myšlienke na teba drží najviac – od toho (ne)obyčajného pocitu. Už viem, že tomu treba dať opäť akýsi priestor a čas. Nikdy som tomu neverila, pretože som bola slepá, sklamaná a zranená.
Človek sa však učí na vlastných chybách. A ja som za tie chyby takpovediac rada. Neskutočne ma to zmenilo a posilnilo. Všetko vnímam inak a s väčším nadhľadom. Si už len minulosť, ktorú netreba zbytočne rozpitvávať. Nechcem tvrdiť, že sa teším, no je mi to už aspoň viac ukradnuté. Ale verím v to, že jedného dňa si spomeniem na všetko a so mnou to absolútne nezamáva.
