„Je koniec, a to bolí, chcem vrátiť čas, keď sme boli, vždy pre seba každý deň, šťastní spolu zároveň…“ To sú slová piesne, ktoré som započula z môjho notebooku a ostali mi v hlave ešte dlhú dobu. Hovorí sa, že západy slnka sú dôkazom toho, že aj konce môžu byť krásne. A tak sa zamýšľam nad tým, je naozaj koniec to, čo nás bolí najviac? Alebo je to iba sladká bodka za všetkým tým utrpením, ktorým sme si museli najskôr prejsť?
Pamätám si na moment, keď sme sa zoznámili, pamätám si, ako tie iskričky v tvojich očiach pri každom mojom úsmeve o niečo viac zažiarili. Spomínam si na naše prvé správy, na to, ako som sa tešila, keď ťa znova uvidím. Pamätám si na slzy smiechu z tvojich vtipov, aj na to, aké kraviny som rozprávala, len aby som spravila dojem. Tak veľmi som sa ti snažila zapáčiť, tak veľmi som si priala, aby sme boli kamaráti a možno časom aj niečo viac.
unsplash.com
Pamätám si, ako som sa pri tebe cítila – akoby som bola stred tvojho vesmíru…
Ten čas s tebou plynul tak hrozne rýchlo a život po tvojom boku sa zdal byť ako v bavlnke. Mali sme svoj vlastný svet, v ktorom sme boli iba my dvaja. Neviem, či to bola zaľúbenosť alebo len chabý ošiaľ vtedajších okolností, každopádne som s tebou chcela tráviť všetok svoj voľný čas. Pamätám si, ako som sa od rána tešila na to, ako ti večer porozprávam, aký som mala deň. Pamätám si, ako som išla zošalieť od radosti vždy, keď si mi napísal, že už si pred mojím domom a čakáš na mňa.
Avšak nikdy nezabudnem ani na slzy smútku, sklamania a nepochopenia. Tak veľmi som túžila po tom, aby si bol súčasťou môjho života navždy. Bola som schopná zabudnúť, byť hluchou a slepou, len aby sa to dalo medzi nami znova do poriadku. Koniec medzi nami nebol jednoduchý, to ani netvrdím. Avšak tá bolesť, ktorá pohlcovala celé moje vnútro a spôsobovala mi priam až fyzickú bolesť nebol podľa mňa koniec, ale skôr naše vzájomné nepochopenie. Dávala som ti srdce na dlani, hovorila som ti, čo mi ubližuje a čím ma zraňuješ, ty si však nebol schopný ma pochopiť a dať mi to, čo som potrebovala.
unsplash.com
Najskôr som sa veľmi hnevala, že ma nedokážeš pochopiť, avšak teraz to už chápem ja…
Neboli sme si súdení, nemali sme byť spolu po zvyšok našich životov, stretli sme sa v správny čas, naučili sme sa od toho druhého, čo sme sa naučiť mali a vydali sme sa každý svojou cestou. Dúfam, za nás oboch, že tentokrát tou správnou.
Napriek všetkému čo sa medzi nami stalo, ti chcem poďakovať za to, že si mi ukázal, aká výnimočná som. Že si ma zobral na všetky tie prekrásne miesta a vytvoril nezabudnuteľné spomienky. Nikdy na teba nezabudnem a ktovie… Možno raz to osud zariadi tak, že sa stretneme zas a ty zaplníš to prázdno v mojom srdci, ktoré si tam zanechal.
Autor: Petra Pažičanová
Coverphoto: Photo by Marcel Strauß on Unsplash
