Vieš, niektoré pády sú tiché. Nedejú sa naraz. Neprichádzajú ako búrka. Sú ako kvapky vody, ktoré pomaly, no isto vyhladia aj tú najsilnejšiu skalu. Až jedného dňa zistíš, že si sa niekam stratila. Že sa na seba pozeráš ako na niekoho cudzieho. Ako na ženu, ktorá si zvykla… Zvykla na ticho namiesto objatia. Zvykla na neistotu namiesto istoty. Zvykla na málo, lebo to málo sa stalo všetkým.
A práve vtedy, keď začneš hľadať dôvody, prečo je v poriadku, že sa necítiš milovaná, si už klesla príliš hlboko. Pretože nie je tvoja úloha obhajovať jeho ľahostajnosť. Nie je tvojou povinnosťou vysvetľovať si, prečo sa človek, ktorý tvrdí, že ťa miluje, podľa toho vôbec nespráva.
unsplash.com
Týmto všetkým si prešla nejedna žena…
Tiež verila, že sa niečo zmení. Že ak bude ešte láskavejšia, tichšia, prispôsobivejšia… on to raz ocení. Ale milá žena, nemáš sa meniť, aby si bola milovaná. Máš byť milovaná taká, aká si. A ak nie si… ak sa každý deň presviedčaš, že to bude lepšie, že ho len musíš pochopiť, vydržať, počkať – možno si už zabudla, že to nie je tvoja práca. Tvoja práca je milovať seba tak úprimne, že ti nebude stačiť byť tam, kde ťa systematicky ničia.
Prestaň sa zmenšovať, aby sa niekto iný necítil menejcenný vedľa tvojej lásky…
Odíď skôr, než stratíš schopnosť veriť, že si hodná skutočnej lásky.
Odíď skôr, než sa naučíš mlčať, aj keď ťa niečo bolí.
Odíď skôr, než si zvykneš, že máš pri sebe niekoho, kto sa k tebe správa, akoby si bola problém.
Je veľmi ľahké uveriť, že toto je všetko, čo ťa čaká. Že iné vzťahy sú len fámy a rozprávky. Ale nie sú. Sú skutočné. Len nie po boku niekoho, kto si neváži tvoje slzy, tvoju vernosť, tvoje „zostávam“, aj keď by si už dávno mohla odísť.
unsplash.com
Láska nebolí. To len my si zvykáme na omrvinky a nazývame ich večerou…
Zvykáme si, že „zaneprázdnený“ je nový spôsob, ako povedať „nezaujímaš ma“. Zvykáme si, že výčitky sú forma komunikácie a chlad je prejav lásky. Ale ty si nemáš zvykať. Ty máš cítiť. Cítiť, že si milovaná, vítaná, vnímaná. Pretože keď miluješ, nemáš byť v strehu. Nemáš sa báť, čo sa stane, ak niečo povieš, ak niečo cítiš. Láska nie je boj o to, aby si bola dosť.
Možno ešte nie si pripravená odísť. Možno sa ešte budeš chvíľu klamať, že to má zmysel. Je to v poriadku. Ale pamätaj: každým dňom, ktorý stráviš v láske, ktorá ťa pomaly ničí, sa vzďaľuješ samej sebe. A jedného dňa sa už nebudeš vedieť vrátiť. Preto… Keď ti niečo v tebe šepká, že už je dosť, že toto nie je láska, len toxický návyk – počúvaj to. Tvoje vnútro vie, kedy je čas ísť. Ešte skôr, než začneš veriť, že nič lepšie už neexistuje.
Coverphoto: pexels.com
