V poslednej dobe sa necítim šťastná. Vlastne ani neviem, kedy naposledy som šťastie pocítila. Dni sú zastreté akýmsi šedým oparom, všetko sa nesie v atmosfére všednosti a občas i strachu. Plynie to samo a hrozne rýchlo. Každý jeden okamih, ktorý sa v mojom živote mihne, nedokážem precítiť. Akoby sa všetko okolo mňa odohrávalo v obrovskej diaľke. Ja som len pasívny pozorovateľ svojho života, v ktorom už žiadna okolnosť nevie vzbudiť akúkoľvek emóciu.

Trvá to už hrozne dlho. A mne trvalo ešte dlhšie, kým som si to uvedomila. Natoľko som sa uzavrela do seba a odmietla k sebe púšťať niečo zvonka, až som sa od sveta odizolovala úplne. Nepreniká ku mne nič. Rovnako ja neviem doň nič vyslať. Stala sa zo mňa schránka, ktorá síce s okolím komunikuje, no všetko robí len mechanicky. Z donútenia. Pretože sa to patrí a odo mňa sa to očakáva.

pinterest.com

Myslím, že nie som jediná…

Teda skôr v to dúfam. Verím, že nie som jediná na celom svete, kto zažil, aké to je, keď stratí chuť… Chuť robiť čokoľvek, stretávať kohokoľvek, ísť kamkoľvek. Len čo sa takáto možnosť naskytne, ja cúvnem. Predstavím si, kam by to mohlo viesť, a nie, nenapadne mi, že by som mohla stretnúť niekoho, kto ma z tohto stavu vytrhne. Spomienky, ktoré ma teraz ovplyvňujú, dokážu nasmerovať moju optiku smerom, ktorý mi nahovára, že ma už nič pekné nečaká.

Stratila som vieru v ľudí. Stratila som chuť zdieľať s niekým moje pocity, pretože ak som ja predtým nedokázala správne odhadnúť tých, ktorých som vnímala za najdôležitejších, nemyslím si, že by mi teraz niekto rozumel. Veľakrát som naivne dúfala, že mám po svojom boku spriaznenú dušu, s ktorou dokážeme komunikovať aj bez slov. No neskôr som vždy prišla na to, že som si túto myšlienku vytvorila v hlave ja sama. Verila som, že je to pravda, a tak to pravdou muselo byť. Pre mňa… No pre nikoho iného, ani pre tých, ktorých sa to priamo týkalo. 

pinterest.com

Dnes už mám len jediné prianie…

Ak by som si mohla niečo priať, bolo by to, aby som zabudla. Tak veľmi by som chcela, aby niektoré spomienky zmizli z mojej pamäti a spolu s nimi aj všetky pocity, ktoré sa na ne viažu. Chcela by som ráno zobúdzať bez toho, aby sa mi pripomínalo zlomené srdce, s radosťou, čo ma v ten nový deň bude čakať. Tak veľmi by som chcela zabudnúť… Pretože len potom by som to bola opäť ja. To staré dievča, ktoré sa nebojí nadviazať nové vzťahy a v každom vidí len to dobré. 

Dnes je tomu inak. Dnes možno od seba odoženiem aj tých, ktorí si to nezaslúžia, ale aj keď sa snažím, nedokážem urobiť nič iné. Tí ľudia pred nimi mi totiž ukázali, ako veľmi bolí, keď dôverujeme niekomu, kto s nami nemá práve najčistejšie úmysly.

Viem, že táto fáza raz prejde. Zmizne rovnako prirodzene, ako ráno slnko vychádza a večer zapadá. Viem, že sa sama z tohto obdobia nedostanem. Muselo v mojom života nastať a jeho koniec nie je v mojich rukách. Možno mám nasledujúce mesiace prežiť sama, bez zážitkov, radosti a šťastia, iba v spoločnosti svojich myšlienok, ktoré vrhajú pochmúrny šedastý tieň.

Možno sa už vďaka tomu v nikom nezmýlim. Viem, že teraz len tak hocikto do môjho života svetlo neprinesie. Viem, že v ňom už zažiari len ten, kto má, a jeho žiara už nebude falošným klamom.

Autor: Iza

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Túžba

Coverphoto: Photo by Riccardo Fissore on Unsplash

Facebook komentáre