V tomto článku by som sa chcela vrátiť k typom mužov, o ktorých som písala v minulom článku.
K typom, s ktorými sa každá z nás stretla. Ktorí nám síce ozvláštnili život a možno nás aj na nejaký čas urobili šťastnými, no potom prišli časy, počas ktorých sa na povrch vynorila krutá pravda, ktorá nám nielen otvorila oči, ale nás aj zranila.
Po zistení pravdy o človeku, o ktorom sme si mysleli, že je naša brána do rozprávkového sveta alebo aspoň do dní plných dobrodružstva, prežívame sklamanie a bolesť. Pod vplyvom týchto zlých pocitov sa utiekame k najradikálnejším rozhodnutiam, a to úplne si takého človeka odstrániť zo životov.
unsplash.com
V časoch, keď ešte sociálne siete neboli v takejto veľkej miere rozvinuté, ako to je teraz, by nám stačilo prestať takémuto človeku posielať listy. Dnes, keďže figurujú naše osobné profily na rôznych sociálnych sieťach, je prvým krokom to, že si ich zablokujeme alebo im len úplne prestaneme písať a odpisovať. Takáto metóda sa vo väčšine prípadoch osvedčí, pretože ako sa hovorí: „zíde z očí, zíde z mysle“. Teda ak nevidíme jeho príspevky, profil a aktivitu, naše mysle nedostávajú žiadne impulzy ani dôvody na to, aby sme o takomto človeku premýšľali.
Ako dni plynú, tak sa z tejto zlej životnej situácie a sklamania postupne dostávame, naberáme silu, odvahu začať veriť iným mužom…
Snažíme sa vrátiť náš vykoľajený vlak na tie správne koľajnice a snažíme sa naučiť, ako už nedopustiť, aby sa vykoľajil. Časom zisťujeme, že sa nám to aj napriek smútku, ktorý sme pociťovali, podarilo, sme na seba hrdé a žijeme svoje životy, vychutnávame si bežné dni s našimi milovanými ľuďmi, robíme koníčky a aktivity, ktoré nás napĺňajú, a už si na osobu, ktorá nás zranila, spomenieme len raz za čas, ba priam veľmi zriedka.
Začneme veriť tomu, že všetko je už len dávnou minulosťou, s ktorou sa už ani nezapodievame, až do dňa, kedy sa ozve. Kedy nám blikne upozornenie, že nám dal „páči sa mi to“ či komentár pod náš najnovší príspevok. V takýchto chvíľach sa nám najčastejšie silno rozbúcha srdce a cítime stres a možno aj strach, či sa to všetko znovu nevráti a nezopakuje.
unsplash.com
V takýchto prípadoch je to len a len na našom rozhodnutí, či „vstúpime znovu do tej istej mláky“ alebo nie…
Existuje mnoho žien, ktoré aj napriek prežitému sklamaniu, dajú znovu „zelenú“ osobe, ktorá im tieto sklamania spôsobila. Neviem, či to bude tým, že sú tieto ženy až príliš naivné, alebo naopak tým, že sú až príliš dobré a dokážu aj v tom najväčšom zle nájsť to dobro. Či majú takú veľkú moc odpúšťať, alebo ho natoľko ľúbia, že sa ho nevedia vzdať ani po sérii sklamaní, ktoré im spôsobil.
Na túto otázku často vo svojej mysli hľadám odpoveď, vlastne ani nie odpoveď, ale spôsob, ktorým by som ich konanie dokázala pochopiť. Keď som bola mladšia a menej skúsená, mala som na očiach ružové okuliare, v každom človeku som sa snažila nájsť to dobré, aj keď všetky jeho činy, skutky a vlastnosti poukazovali na pravý opak. Verila som, že aj najväčší klamár, hulvát a úbožiak sa dokáže zmeniť.
unsplash.com
Verila som tomu natoľko, že som takémuto človeku dokázala dať opakovane šancu aj ja sama…
No potom prišiel ten zlom, kedy som si uvedomila, že človek, ktorý je natoľko samoľúby, že sleduje len svoje záujmy a túžby bez uvedomenia si, ako to môže ublížiť iným ľuďom, sa nemení. Uvedomila som si to a naučila som sa takýmto toxickým chlapom dávať nie „zelenú“, ale nekompromisnú „červenú“.
U mňa v dnešnom svete plnom techniky takáto „nekompromisná červená“ znamená blokovanie profilu všade, kde to je možné, a úplné eliminovanie kontaktu. Práve teraz pri písaní som sa zamyslela, či sa necítim ako mrcha a či ich neľutujem za to, že sa snažia so mnou spojiť a ja ich snahu zmárnim jedným klikom.
A viete, čo?
Necítim sa tak. Cítim jedine to, že si to zaslúžia, keď nevedia prijať, že je žena šťastná aj bez nich a že jej nechýbajú. To, že sa s tým nevedia zmieriť a že sú ako nežiadané muchy počas letných dní, je ich problém, nie ten môj.
A preto ak aj vy váhate, či dokonca pociťujete ľútosť voči nim, nerobte to. Nerobte to, pretože oni tú ľútosť voči vám nikdy nepociťovali a ani pociťovať nebudú.
Autor: Dominika Bystrianská
Coverphoto: Photo by Mason Hassoun on Unsplash
